opakovane počúvame, že školstvo upadá, žiaci sa prepadávajú v rebríčkoch, nečítajú s porozumením, matematika sa neučí dobre. Zároveň sa opakovane hovorí o reformách, ktoré sa nakoniec nerealizujú. Ty v školstve pôsobíš desaťročia a pôsobíš ako človek, ktorý verí, že sa niečo zmeniť dá. Čo sa teda za posledné desaťročia v školstve podarilo?

Ono to nie je tak, že 35 rokov trval pocit, že je to zlé. Prvých 20, možno aj 25 rokov bolo charakteristických tým, že väčšina verejnosti mala pocit, že tu vlastne veľký problém nemáme. Len pár ľudí zvnútra hovorilo, že to vyzerá stále rovnako ako pred 20, 40 či 120 rokmi. A posledných 20 rokov je charakteristických tým, že vznikol voľnejší, slobodnejší systém, ktorý umožnil pomerne veľkú diverzitu. Dnes máme v systéme – ak si predstavíme nejakú Gaussovu krivku – veľa škôl, ktoré tú slobodu využili a sú špičkové. A hovoríme o desiatkach až malých stovkách základných a stredných škôl, z celkových 2200 na Slovensku. No veľa škôl funguje v podstate zotrvačne. A jednou z kľúčových vecí, ktoré sa teraz dejú – a hovorím o posledných desiatich rokoch, intenzívnejšie o posledných piatich –, je snaha tú zotrvačnosť narušiť. A to je podľa mňa dôležitý znak komplexných systémov – nedá sa to zúžiť len na jeden parameter ani na jednu skupinu parametrov.

keď zmeníme jeden parameter, samozrejme nemáme vyhrané.

Potrebujeme sledovať viacero parametrov naraz, aj v súvislostiach, aby sme pochopili, kde sú slabé miesta a nakoľko je systém dobrý či zlý. Lebo taká jednoduchá otázka – „Je školstvo dobré alebo zlé?“ – je síce prirodzená, ale odpoveď na ňu sa nedá zredukovať na jednu metriku. Bola by nepoctivá.

„V porovnaní s dianím v základnom školstve je vo vysokoškolskom systéme vrátane prípravy učiteľov zmien veľmi málo.“

čiže za desaťročia od pádu komunizmu sa veľa zmenilo k lepšiemu najmä pre časť žiakov, ktorí mali šťastie a dostali sa do škôl, ktoré tú slobodu využili naplno. Ale vzhľadom na to, čo nazývaš Gaussovou krivkou, väčšine žiakov nepriniesla zmena výrazné zlepšenie.

Pre väčšinu žiakov ten systém nie je katastrofálny. Máme na to rôzne údaje z medzinárodných meraní. Ale pre menšinu žiakov na opačnom konci krivky je ten systém vyslovene tragický. A to úzko súvisí s generačnou chudobou. Ak sa v tomto neurobí niečo zásadné, bude na to krajina dlhodobo doplácať.