keď som knihu Cross Purposes začala čítať, skromne ste vyjadrili pochybnosť, či je pre slovenský kontext relevantná. Dnes ju mám prečítanú a viem, že je. Na Slovensku majú neveriaci dojem, že kresťania – tí konzervatívni – sú menej lojálni voči demokracii. Autoritári tu často prázdne šermujú náboženskými pojmami. Ale demokracia a kresťanstvo nie sú v protiklade a vy to v knihe zdôrazňujete. Takže na začiatok – aký je vzťah medzi vierou a demokraciou v Amerike? Je tam nejaký mimoriadny vzťah?

Ten vzťah nie je mimoriadny v tom zmysle, že by bol oficiálny, ale je dôležitý. Vysvetlím. Amerika nie je kresťanský štát, zakladatelia americkej republiky dôrazne odmietali všetky snahy o menovité odvolávky na kresťanstvo či v ústave, či v zakladajúcich listinách Ameriky. Chceli mať v Amerike otvorený priestor pre všetkých veriacich a aj pre neveriacich. Ale vzťah medzi vierou a demokraciou bol aj podľa nich dôležitý. Zakladatelia americkej republiky totiž chápali, že ústavné usporiadanie, ktoré vytvárajú, sa opiera o určité hodnoty. Oni ich nazývali republikánske cnosti. To nie sú samy osebe hodnoty náboženské, sú to veci ako poctivosť, férovosť, zákonnosť, pravdovravnosť, ochota rovnoprávne sa deliť o krajinu so spoluobčanmi, čo znamená pluralizmus. A zakladatelia štátu videli, že ústava a štruktúra spoločnosti, ktoré vytvárajú, nemajú schopnosť tieto základné hodnoty vytvárať samy zo seba, teda že tieto hodnoty musí vytvárať občianska spoločnosť – a bez toho republika nepretrvá. Pod občianskou spoločnosťou mysleli rodiny, školy a tiež mysleli kresťanské komunity – čo v ich časoch znamenalo bielych protestantov. Tak sa rozhodli obrátiť aj na kresťanstvo a očakávať od neho, že poskytne spoločnosti, ktorú založili, morálne podhubie. Dnes je v tejto oblasti problém, aspoň ja to tak vidím, lebo mnohí bieli evanjelikáli, ktorí aktuálne tvoria najväčšie a kultúrne najvýznamnejšie odvetvie kresťanstva v Amerike, sa priklonili k neliberalizmu, k autoritárskym politikom. To sa podobá problému, ktorý, ako spomínate, cítite aj vo vašej časti Európy.

a predsa mi nepripadá prirodzené veriť, že kresťanstvo musí byť v spore s demokraciou, dokonca s liberálnou demokraciou. Kresťania môžu presvedčene vyznávať spoločenský pluralizmus – vy vo svojej knihe ponúkate takéto príklady, jeden je Cirkev Ježiša Krista svätých neskorších dní, tá, ktorú občas ešte zo zvyku voláme Mormóni, hoci ten názov už zanechali, tak ako zanechali napríklad prax mnohoženstva a viacero iných starých zvyklostí. Dnes sa táto cirkev, v USA početná, stavia na stranu pluralizmu, aj náboženského, aj politického. Od svojich veriacich žiada konzervatívne hodnoty, ale odmieta vnucovať svoje postoje veriacim iných náboženstiev a tiež neveriacim. Ako k tomuto postoju prišla?

Vyplýva zo samotného vzniku tejto cirkvi, ktorá bola založená začiatkom 19. storočia a okamžite musela čeliť krutému prenasledovaniu a násiliu. Zakladateľa cirkvi zavraždil rozzúrený dav, dodnes sú v nej živé spomienky na toto obdobie. Takto sa historicky sformovalo hlboké porozumenie, aké dôležité sú v spoločnosti náboženská sloboda a náboženská tolerancia. Skrátka, dejiny majú dôsledky. Ale mal by som dodať, že Cirkev Ježiša Krista svätých neskorších dní je smerom do svojho vnútra pomerne autoritárska, hoci dnes už o niečo menej.