všetci akoby sa niečoho báli: konzervatívci liberálov, liberáli progresívcov, mladí ľudia sa obávajú globálneho otepľovania, mnohí sa boja rozšírenia vojny na celú Európu. Každý sa niečoho bojí – najmä toho druhého tábora. Akoby bol strach nosnou emóciou, ktorá dnes formuje naše správanie. Všetci sa bojíme a podľa toho konáme. Preto tu mám hosťa, ktorý sa strachom profesionálne zaoberá – psychiatra Jozefa Hašta. Jozef, je to pozorovanie, že nás strach akoby ovládol, pravdivé?

Myslím si, že áno. Zrejme to súvisí s našou ľudskou výbavou – patríme medzi najustrašenejšie tvory na planéte. Má to však aj evolučnú výhodu. Ak sa bojíme nebezpečenstva, ktoré nedokážeme zvládnuť, je múdrejšie nejsť do priameho konfliktu, ale zvoliť iné stratégie – ustúpiť, zostať nepovšimnutý alebo utiecť. Počas evolúcie cicavcov, vrátane primátov a človeka, sa to ukázalo ako výhodná stratégia prežitia – či už v rámci bojov o dominanciu v druhu, alebo v situáciách, kde hrozilo nebezpečenstvo zvonka, napríklad zo strany predátorov či pri pádoch a úrazoch.

to bol často oprávnený strach – keď naozaj hrozilo nebezpečenstvo. Ale dnes je strach taký rozšírený, až určuje náš celkový pocit zo života. Je to stále oprávnené alebo sa už bojíme viac, než by sme museli?

No hej, k tomu sa pridáva aj naša schopnosť učiť sa. Strach má tendenciu „nalepiť sa“ na rôzne situácie, ktoré si vo fantázii vyhodnotíme ako nebezpečné. Na rozdiel od zvierat totiž dokážeme anticipovať – premýšľať dopredu, čo by sa mohlo stať.

A práve tieto katastrofické predstavy môžu náš strach živiť a ešte viac zintenzívňovať.

skúsme si ešte zadefinovať, čo to vlastne v nás je – ten strach.

Na to sa dá pozrieť z dvoch uhlov, v rámci tzv. dvojaspektového monizmu. Na jednej strane je strach subjektívny fenomén – emócia spojená s predstavami a s určitými tendenciami správania. Zároveň prebiehajú regulačné zmeny v celom organizme.