neraz keď sa odohrá nejaká dôležitá udalosť, symbolizuje ju konkrétna fotografia. Teraz vznikla jedna taká z parlamentu: na nej bujaro oslavujú poslanci, najmä poslanci Smeru, prijatie novely ústavy. A zopár vážne sedí, pozerajú niekam dopredu. Jedným z tých ľudí bol František Mikloško. A ja sa ho hneď na úvod opýtam: Čo ti v tom okamihu išlo hlavou?

Poviem úprimne, bol som prekvapený, že to prešlo. A myslím si, že bol prekvapený asi každý, možno okrem tých dvoch poslancov, ktorí vedeli, že budú hlasovať za. Ja som túto novelu ústavy od začiatku bral ako niečo veľmi vážne. Od momentu, keď sa to dostalo na pretras, som mal vo vnútri absolútny pokoj, že za to nemôžem hlasovať. Nemal som ani najmenšie zaváhanie. Naopak, keď som si predstavil, že by som za to zahlasoval, povedal som si – a hovoril som to aj manželke –, že by som to považoval za svoje politické zlyhanie. Možno to znie ako veľké slovo, ale pre mňa by to bolo celoživotné zlyhanie v politike a verejnom angažovaní. Už by som sa nevedel vrátiť k svojej línii. Mám na to veľmi vážne dôvody. Jednak samotná podstata toho zákona a potom aj to, čo sa aktuálne deje.

k tomu sa ešte dostaneme. Ale ešte niečo o tom okamihu. V roku 1992 sa ešte v starej budove SNR prijímala deklarácia zvrchovanosti, bol som tam a videl som výjavy, ktoré boli veľmi podobné. Mečiarovskí a slotovskí poslanci vtedy tiež bujaro oslavovali prijatie a časť parlamentu vrátane teba mlčala. Zažil som aj prijímanie ústavy – už po voľbách v roku 1992 – a opäť sa to celé zopakovalo. Z balkóna som mal taký zvláštny pocit, že títo ľudia, ktorí oslavujú a predtým na mňa pôsobili veľmi hrubo a primitívne, sú zrazu pri moci. A vtedy som si hovoril: Čo nás to čaká, keď práve oni oslavujú? A potom to prišlo – únos, vražda Remiáša, divoká privatizácia, vylúpenie bánk... Bola to cesta do slepej uličky, hrozná pre Slovensko. Tá oslava bola predzvesťou vývoja. Teraz, keď som sa pozeral na tú fotku a na ten parlament, mám podobný pocit. Predznamenáva to opäť niečo zlé?

Presne. Inak, je zaujímavé, ako sa slovenské dejiny opakujú. Ja som to hlasovanie o zvrchovanosti zažil a jasne si ho pamätám, aj to nadšenie až výkriky. A potom celý ten vývoj – bol to jeden zúfalý politický zápas o samotnú existenciu Slovenska. Som presvedčený, že teraz sa zopakovalo niečo veľmi podobné. Aj dnes ide o veľmi vážny, zlomový moment nášho vývoja. Všimnime si, že Robert Fico v tejto chvíli napodobňuje Viktora Orbána. A čo robil Orbán? Bol disident do roku 1989, potom sa stal liberálom. No v jednom momente pochopil, že jeho ambícia ovládnuť moc liberálnou cestou v Maďarsku nefunguje. Stal sa z neho národný konzervatívec a odvtedy na tom buduje svoju moc. V Maďarsku je takisto väčšinová katolícka cirkev.

Všetci biskupi sú za Orbána, dáva im peniaze, opravuje kostoly, takže sú ticho. Majú dokonca pocit, že bráni konzervatívne hodnoty proti zlému Západu. Úplne si ich omotal okolo prsta. Viktor Orbán krok za krokom upevňuje svoju moc – odstavuje občianske združenia, univerzity, samosprávy. Zhromažďuje moc do vlastných rúk. A vidím ten istý pohyb aj tu. Paralela medzi Orbánom a Ficom je očividná. Fico nebol disident, bol komunista.