pri pohľade na lokálne aj globálne dianie sa človek voľky-nevoľky dostane k otázke, či je v nás niečo, čo môžeme označiť za zlo. Ako to vidíte vy ako psychiater?

Nesmierne problematická otázka – a podľa mňa na ňu ani neexistuje jednoznačná odpoveď. V zásade sa snažíme porovnávať biologické danosti – to, čo máme vrodené ako živočíchy – s konštruktmi spoločnosti, ako sú morálka alebo etika. Tie ale nie sú danosti, sú to spoločenské výtvory. Človek, a nielen človek, každý živočích v sebe nesie dve základné vlastnosti: agresivitu a egoizmus. Bez nich by život nemohol existovať. Vidíme to už na začiatku – na úrovni buniek, pri vzniku života sa spermie predbiehajú, už tam sa prejavuje súťaživosť, presvedčenie „kto iný ako ja“. A teraz sa snažíme tieto vlastnosti posudzovať pomocou spoločenských pravidiel, ako je etika alebo morálka. Ale povedzme si úprimne – môžeme hodnotiť víťazné spermie ako morálne alebo nemorálne? Veď sa len snažili prežiť. Tie isté princípy platia pre celý život, celé spektrum živočíchov. Takže by som tú otázku možno mierne upravil: nie, že či je v človeku zlo, ale či máme sklony k takému správaniu. A áno, máme. Máme sklon k agresivite aj k egoizmu. Ale zároveň už v ranom veku – napríklad pri novorodencoch – sú náznaky niečoho iného. Keď začne jedno dieťa na novorodeneckom oddelení plakať, rozplačú sa aj ostatné, ktoré sú v tej istej miestnosti. Niektorí to interpretujú ako znak empatie – že tie ostatné deti cítia, že to prvé sa trápi. Je to teória, ale dáva zmysel. V neskoršom veku – u niekoľkoročných detí – už vidíme znaky empatie zreteľnejšie.

a čo sú tie etické normy, s ktorými porovnávame správanie ľudí?

Tie podľa mňa nie sú vrodené. Etické normy sú spoločenské pravidlá. Sú to zákony – cez všetko sa tiahne zákon, ktorý ti povie: Ak sa budeš správať takto, dostaneš trest, ak sa budeš správať inak, dostaneš pochvalu alebo aspoň budeš môcť žiť normálnym spôsobom. Veľmi skoro sa naučíme vnímať pravidlá a zákony.