začína sa nový školský rok, kurikulárna reforma vstupuje do ďalšej fázy, v ktorej sa do nej zapojí takmer polovica škôl, pričom od budúceho školského roku to už majú byť všetky školy. Ako sa celá tá reforma vyvíja?

Počas toho krátkeho času, keď som bol ministrom, sa stal malý zázrak – sedem najväčších stavovských organizácií reprezentujúcich naše školstvo sa zhodlo na tom, že treba prijať veľkú novelu školského zákona aj s novým štátnym vzdelávacím programom. Pripravovalo sa to už predtým, my sme to dokončili a predložili do parlamentu. Prečo hovorím o zázraku? Pretože ľudia zo školstva sa zasadili za reformu, ktorá im nepridala ani cent na platoch, ale zdvihla kvalitatívne nároky na ich prácu.

no, nepridala im k platom, ale v rámci európskeho plánu obnovy priniesla do školstva nezanedbateľné peniaze. Lenže okrem týchto európskych peňazí, zdá sa, chceme robiť reformu zadarmo. Je možné, aby štát urobil skutočnú reformu bez investovania skutočných peňazí?

Nie, to je podvod. A nechýbajú len peniaze, chýba toho oveľa viac. Tá základná zhoda, ktorú sa v roku 2023 podarilo dosiahnuť, to bol len výkop. Bola to zhoda na základných princípoch, ktoré ale bolo treba výrazne rozpracovať. Pretože na konci dňa musí učiteľka alebo učiteľ, ktorí idú do triedy, vedieť uchopiť celý ten proces a rozumieť tomu, kam to celé má viesť.

kam to má viesť?

Skúsim to ilustrovať na svojom príklade. Keď som bol žiak, tak na konci môjho snaženia bol nejaký údaj, mal som sa dopracovať k nejakému výsledku. Samotná cesta k tomu výsledku bola dostatočne výživná na to, aby sa v nej uplatnilo kritické myslenie – napríklad pri práci s matematicko-fyzikálnymi tabuľkami, s encyklopédiou, s atlasom. To vyžadovalo určitý stupeň porozumenia, musel som vedieť, ako tam tie koráliky hrkajú. Dnes je situácia iná. K výsledku sa žiak môže dostať na jeden prompt – zadá vstup kalkulačke, počítaču, umelej inteligencii a výsledok má lusknutím prstov. Cesta od zadania k výsledku má jeden krok, tým krokom je požiadať nejakú technológiu, aby nám dala výsledok. Pre žiakov preto potrebujeme úplne nanovo nastaviť vzdelávaciu trasu, pretože sa zásadným spôsobom zmenil terén.

ako má vyzerať nová trasa?

Napríklad tak, že žiaci dostávajú nie úplne jednoznačné zadania a musia spolu rozmýšľať o tom, ako k problému pristúpiť, aké riešenie ponúknuť. Zase skúsim príklad. Starý otec našiel v kôlni nejaké kolieska, bolo ich, povedzme, dvadsaťjeden, a ide z nich urobiť kolobežky, trojkolky a štvorkolesové káry. Čo všetko z nich môže urobiť? Keď o tom začnú deti uvažovať, tak sa im začnú vynárať otázky: Musí použiť všetky kolesá? Chce urobiť čo najviac vozidiel alebo nie? Prvým cieľom nie celkom jasného zadania je práve vyvolať tieto otázky. A pokračuje to tým, že učiteľka nedá deťom jednoznačné odpovede. Nechá ich, aby o nich samy diskutovali. Tým sa odvedie pozornosť detí od toho pokušenia „prompt-odpoveď“ a privedie sa na novú trasu, počas ktorej sú vedené nielen k hľadaniu odpovedí, ale aj ku kladeniu otázok. A to bol, samozrejme, len jeden príklad.