keď v roku 1998 prišla prvá Dzurindova vláda, celé Slovensko bolo prakticky v bankrote, ale vtedajšia vláda s tým niečo urobila –  a po ôsmich rokoch bolo Slovensko na čele postkomunistických krajín. Dnes to znovu vyzerá zle. Vo svete, aj na Slovensku – klesáme vo vzdelávaní, v ekonomike, v mnohých oblastiach. Ešte stále existuje cesta von, ak by sa do vedenia štátu dostali rozumní ľudia?

Stále existuje cesta von. Stratené to nie je. Ale myslím si, že je to ťažšie než v roku 1998, a dokonca ťažšie ako v roku 2010.

Keď prišla prvá Dzurindova vláda, štát neplatil svoje záväzky, úroky z pôžičiek boli cez 25 %, bola to šialená situácia. Ale zvládli sme to – a opakovali sme si to znova, keď prišla Radičovej vláda v roku 2010 po globálnej kríze v rokoch 2008 – 2009. Vtedy bol deficit 8,2 %, v roku 2010, keď sme nastúpili, bol 7,4 % a my sme ho v roku 2011 znížili na 4,4 %. Čiže o tri percentuálne body. Ozdravili sme verejné financie – a potom prišiel k prestretému stolu znova Fico. Ale aby som sa vrátil k tvojej otázke. Dnes sa spája viacero problémov a zlý stav verejných financií je len jedným z nich. Vlani malo Slovensko štvrtý najvyšší deficit spomedzi krajín EÚ, máme druhú najrýchlejšie starnúcu populáciu – hneď po Luxembursku, ale to je najbohatšia krajina v Únii a rieši to prebytkovým rozpočtom. U nás je tá kombinácia nebezpečná: vysoký deficit, starnúca populácia, dlhé obdobie nekompetentnej politiky, ktoré nás pripravilo o konkurencieschopnosť, a do toho geopolitická neistota, obchodné vojny a deglobalizácia, čo zasiahne najviac malé a otvorené ekonomiky – a my sme jedna z najmenších a najotvorenejších ekonomík sveta.

ešte krátko k tomu starnutiu – premýšľal som nad tým, či v tom nie je zarátané aj to, že mladí odchádzajú a nevracajú sa. Súvisí to s tým?

Aj saldo migrácie tam môže hrať rolu, ale hlavný dôvod je demografický – mali sme veľmi silné populačné ročníky, tzv. Husákove deti, tie teraz odchádzajú do dôchodku. A od začiatku 90. rokov pôrodnosť prudko klesala, čiže podiel starších voči produktívnym ľuďom výrazne narastie. Demografické prognózy sú oveľa presnejšie než ekonomické a už dnes vieme, koľko budeme mať ľudí v produktívnom veku o 15 rokov, lebo už sa narodili a žijú. Úmrtnosť sa výrazne nemení a pôrodnosť je stabilne nízka. Jasné, že odchod mladých situáciu ešte zhoršuje, ale skôr kvalitatívne. Odchádzajú tí najlepší, najšikovnejší – a často sa už nevracajú.

zlú situáciu by si mal každý štát uvedomiť a reagovať. Ako na to zatiaľ reagujeme my? Pred dvoma rokmi a potom znovu pred rokom pripravila vláda niečo, čo nazvala konsolidáciou. Najviac sa hovorí o transakčnej dani, ale tých opatrení je viac. Z pohľadu celej tejto krízy – to prvé kolo, druhé kolo a teraz –, ktorým smerom to ide?

Vráťme sa ešte trochu k obdobiu od roku 2000 a možno aj skôr, aby sme pochopili, ako sme sa do tejto situácie dostali a prečo sme na tom horšie ako mnohé iné krajiny. Po globálnej finančnej a hospodárskej kríze sme síce ozdravili verejné financie, a keď prišla druhá Ficova vláda, situácia bola viac-menej bezproblémová. Vládli osem rokov – druhá a tretia Ficova vláda – a vládli v dobrých fiškálnych časoch. Dobre to ilustruje fakt, že v rokoch 2017 – 2018 mala polovica krajín EÚ prebytkové rozpočty. My sme taký rozpočet nemali nikdy, hoci sme mali slušný hospodársky rast. Prvý problém teda je, že sa dlhodobo kumulovali deficity a v dobrých časoch sa netvorili rezervy. Potom prišla pandémia – to už vládla Matovičova koalícia. Deficity vtedy vyskočili všade na svete, čo bolo pochopiteľné ako jednorazový jav. V rokoch 2020 a 2021 boli deficity na úrovni viac ako 5 %, potom ale prišla inflácia – a tá pomáha znižovať deficit. V roku 2022 za Hegerovej vlády klesol deficit na 1,7 %. Dôležité však je, že v roku 2023 – a to je zodpovednosť Matovičovej koalície – sa prijali v parlamente rôzne populistické zákony, čo deficit opäť vyhnalo na 5,3 %. Nasledovali voľby, Ficova vláda. 

A tá namiesto toho, aby