záujmové združenie Pražská kaviareň sa dostalo do povedomia v súvislosti so situáciou, keď na knižnom veľtrhu v Prahe vystupoval slovenský zástupca Gustáv Murín a urazil Václava Havla, český národ aj českú novinárku z Respektu, ktorá mu kládla otázky. Andrej, čo sa vzápätí stalo?

Tá situácia bola v českom prostredí dosť medializovaná. Gustáv Murín v Prahe urazil bývalého prezidenta aj redaktorku, ktorá mu položila normálnu otázku, na ktorú mal odpovedať. Vzápätí rozpútal zvláštnu e-mailovú diskusiu s pánom Taberym a pán Tabery bol vyzvaný, aby túto výmenu zverejnil – aj to spravil. Takto sa to rozšírilo a dostalo aj k nám, Slovákom žijúcim v Prahe. Len upresním, že my, Slováci v Prahe, sa stále zaujímame o Slovensko a pri niektorých udalostiach cítime potrebu verejne sa k nim vyjadriť. V tomto prípade sme sa chceli aj osobne stretnúť s pani Svobodovou, novinárkou, ktorej sa to týkalo, dať jej najavo, že nie všetci sme ako Gustáv Murín, a aj sa ospravedlniť za to, že sa niečo také stalo na pôde Českej republiky.

vaše sympatické gesto malo veľký ohlas aj tu na Slovensku. A teraz prejdime k hlavnej téme tejto diskusie. My tu žijeme a nejako bojujeme, či už počas mečiarizmu, alebo aj dnes, aby Slovensko zostalo súčasťou slobodného sveta a aby tu inteligentní ľudia zostávali žiť. Ale tie vlny odchodov neutíchajú. Dnes dokonca mnohí ľudia uvažujú, čo sa ešte musí stať, aby si povedali: tak toto už sa nedá, odchádzam. Ako to vidíš z Prahy, kde žiješ už roky? Zhoršuje sa situácia na Slovensku?

Pristavím sa ešte pri odchode zo Slovenska. Nemyslím si, že problémom je ten samotný odchod — problém je, že Slovensko stráca kontakt s tými ľuďmi. Hneď ako niekto prekročí hranicu, je jedno, či ide študovať, pracovať alebo tam len tak žije, Slovensko nemá žiadny systém, motiváciu udržiavať s tými ľuďmi kontakt, spolupracovať s nimi alebo ich motivovať, aby sa raz vrátili. To tu chýba. No a teraz k tvojej otázke.

máme sa pripraviť na väčšie vlny odchodov?

To neviem, nie som na to odborník, ale Slovensko je malé a ako každá malá krajina bude mať vždy skupinu ľudí, ktorí odídu z čisto pragmatických a logických dôvodov. V malej krajine sa nedá študovať všetko. V malej krajine sa nedá robiť každé povolanie. Ak chce niekto napríklad stavať vesmírne rakety, musí ísť do zahraničia. A takýchto prípadov je veľa. Ľudia teda budú odchádzať. Skôr by som apeloval na to, aby sme sa zamerali na udržiavanie kontaktu s nimi, a časom možno zistíme, ako to zužitkovať. Bolo by výrazne lacnejšie, jednoduchšie a efektívnejšie, keby sme ten kontakt mali, a vedeli tak prenášať ich vedomosti, zručnosti a skúsenosti naspäť na Slovensko. Z toho by Slovensko ako malá krajina mohlo veľmi profitovať. Ale teraz k tej otázke, či budú ďalšie vlny odchodov – odísť do zahraničia nie je jednoduché, to nie je ako presťahovať sa z Bratislavy do Košíc. V zahraničí je človek sám na všetko. Musí si nájsť prácu, postarať sa o seba, ak má rodinu, riešiť všetko od bývania cez školy až po lekára. Začína úplne od nuly. Takže len tak odísť do zahraničia nie je pre každého. Chápem, že sú na Slovensku nespokojní ľudia, a nejakí asi vždy budú, ale ani pre nich to nie je vždy jednoduché. Nie každý má tú možnosť odísť.

počúvam na Slovensku ľudí, ktorí sa obávajú, že sa vraciame pred rok 1989, že už nebudeme slobodnou spoločnosťou, že znovu spadneme do ruskej sféry vplyvu. Prispieva stav u nás a tieto obavy k tomu, že sa ľudia nechcú vrátiť?

S tým sa dá súhlasiť. Tí, ktorí odišli, si v zahraničí vybudovali život, sú tam úspešní a zvyknú si na určitý životný štandard. Väčšina mierila na Západ a často nie s tým, že sa už nikdy nevrátia, často idú „na chvíľu“ – kvôli štúdiu, práci, skúsenosti. No postupne sa ten pobyt predlžuje a návrat prestáva dávať zmysel. Česká republika je ešte špecifický prípad – jazyková a kultúrna bariéra prakticky neexistuje. Pre moju generáciu, ktorá vyrastala v Československu, je to prirodzený krok. No ak niekto ide ďalej – napríklad do krajín, kde je iný jazyk, iná kultúra –, už je to náročnejšie. Na druhej strane tam býva aj vyššia životná úroveň. A keď si na ňu človek zvykne, návrat domov sa stáva čoraz menej lákavým. Najväčší dôvod, prečo by sa ľudia vrátili, predstavuje rodina. Emigranti opustili svojich blízkych a to puto môže byť silné. Sme však EÚ a cestovanie je jednoduché, takže čoraz častejšie sa deje aj opak – že si ľudia zo zahraničia vezmú rodičov k sebe. Preto neviem, kam sa to celé posunie.

„To, že na Slovensku existuje možnosť voliť zo zahraničia, je pre nás kľúčová vec. Hlasuje sa výlučne poštou, táto možnosť existuje už od rokov 2004 – 2006.“

keď sa večer stretávate v Prahe, v tej vašej „pražskej kaviarni“, a sledujete, čo sa deje na Slovensku, čo to vo vás vyvoláva?

Tá „pražská kaviareň“ je dosť občiansky naladená, takže v nás to vyvoláva asi to isté ako v tebe alebo v iných ľuďoch na Slovensku – nejaký hnev. No keďže sme od Slovenska trochu vzdialení, máme väčší odstup a nadhľad. Ten nám umožňuje potlačiť emócie a skôr sa na veci pozerať racionálne. Vždy si hneď položíme otázku: Dobre, stalo sa toto – čo môžeme urobiť? Môžeme zorganizovať verejné zhromaždenie, pripojiť sa k protestu, napísať vyhlásenie, poslať ho? To sú také reakčné veci – reagujeme na to, čo sa deje.