pre mnohých ľudí je nový pápež neznámy, pre znalcov je troška známejší aj z hľadiska Slovenska. Bol tu pred asi dvadsiatimi rokmi na návšteve v ráde augustiniánov, zachovala sa z nej fotka, kde si dáva slivovicu. Tento rok mal byť znova na Slovensku, znova v tomto ráde. Uvidíme, lebo pápežský program je asi trochu iný. Čo o novom pápežovi vieme? Je to Američan, ktorý však väčšinu aktívneho života strávil mimo USA, žil v Peru, v Ríme a všelikde inde. Je to človek ľudského kontaktu, zaujíma sa o takpovediac bežných ľudí. Nevieme odpovede na dve základné otázky. Prvá otázka: Je to pápež, ktorý bude nadväzovať na pápeža Františka a jeho krásne kroky a gestá? Druhá otázka je s tým spojená: Je to pápež zmierenia medzi liberálnejším a konzervatívnejším krídlom alebo je v ňom niečo úplne nové? Ale ešte predtým, aký bol  tvoj prvý pocit, keď sme videli biely dym nad Sixtínskou kaplnkou a potom sme zistili meno pápeža?

Ten prvý pocit bol fascinujúci. Mám o mesiac 78 rokov, mám už trošku právo na precitlivenosť a bol som výnimočne dojatý. Zasiahli ma dve veci. Tá prvá je, že bol tak rýchlo zvolený. Stále sa hovorilo o nejakých kandidátoch a odrazu za dva dni prišiel niekto, o kom sme skoro nič nevedeli. Druhá vec, a tá sa mi zdala byť najúžasnejšia, bola spontánna radosť, ktorá vybuchla na námestí. Ten dym bol krásny, lebo vietor bol taký, že dym vial. V  spoločenstve ľudí, ktorých niečo viaže, povedzme národ alebo viera, existuje nejaký génius. Niečo, čo keď vykvitne, tak je to prorocké. To bol rok 1989. Proste takto sme to zažili, tú obrovskú atmosféru. No a tu som videl tú spontánnu radosť. Nešlo pri nej o senzáciu. Ľudia skákali od radosti, videl som americkú reportérku, ktorá ešte nevedela, že to bude Američan, a proste výskala, že máme pápeža. Radosť ako taká sprevádzala to zvolenie. To je silný znak, že ľudia niečo očakávali a niečo sa im už intuitívne naplnilo. 

je zaujímavé, najmä pre nekatolíkov, že keď zaznie ten latinský výrok Habemus papam, „máme pápeža“, a stúpa biely dym, tak to vyvolá istým spôsobom radosť bez ohľadu na to, kto to je. Vysvetli to trocha pre nekatolíkov.

Nuž, je to 267. pápež, čiže všimnime si tú kontinuitu. To vôbec nebolo také samozrejmé, že išiel jeden pápež za druhým. V časoch prenasledovania, tých prvých 300 rokov, to bolo tak, že rok nebol pápež, potom aj dva roky, aj štyri roky. Potom v 13. storočí, v tom slávnom Viterbe dva roky nemohli zvoliť pápeža, až obyvatelia mesta, ktorí museli živiť kardinálov, im najprv prestali dávať jedlo, a keď ani to nepomohlo, odstránili im strechu. Kardináli ho potom už v tej zime a daždi rýchlo zvolili. Podstatné je, že za všetkým bolo úsilie zvoliť pápeža, čiže dodržať kontinuitu. Podľa mňa je toto vec, ktorú vštepilo kresťanstvo – do 16. storočia to bolo kresťanstvo spoločné aj s evanjelikmi a do 11. aj s pravoslávnymi –, že napriek všetkým problémom máme nejaké poslanie a za tým poslaním musíme ísť, a kým ho nedosiahneme, nebudeme spokojní. To je to, čo vštepilo kresťanstvo Európe. Myslím, že preto som stále eurooptimista, preto stále verím Európe, lebo napriek všetkým problémom, krízam v nej, má Európa v sebe stále aj schopnosť obnoviť sa a ísť za cieľom, za svojím poslaním, ktorým bola duchovná krása, ktorá sa tu budovala celé tisícročia. Toto je znak sily: niečo nešlo, zdalo sa to beznádejné, ale bolo treba dať dolu strechu, donútiť ich k tej kontinuite, aby malo poslanie svoje pokračovanie.

dá sa povedať, že ľudia, keď prijmú správu, že je zvolený nový pápež, tak sa tešia z toho, že sú súčasťou historickej tisícročnej kontinuity?

Áno. Myslím, že aj neveriaci cítia, že tu je nejaké pokračovanie, že ten príbeh sa nekončí. Tak ako nakoniec Benedikt XVI. povedal: Európa je pre mňa príbeh. Ten príbeh sa nekončí, ide ďalej, ale tým, že Európa sa stala misionárskou a zasiahla Spojené štáty a celý svet, tak tým je to dnes už príbeh celého sveta.