bol to zvláštny zvrat: svet po útoku zo 7. 10. ľutoval Izrael, ale postupne sa zjavil a niekde až prevládol naratív, že vlastne vinníci sú na oboch stranách, ba takmer že vinníkom je Izrael... Neznelo vám to ako alibizmus, výhovorka?

Ja by som to prirovnal k ukrajinským utečencom na Slovensku – tiež u nás spočiatku zavládla vlna solidarity a postupne sa ukázalo, že Slováci nie sú až takí ústretoví voči Ukrajincom a že sú tak trochu xenofóbni, že im prekážajú cudzinci. Svet sa k útoku Hamasu na Izrael zo 7. 10. 2023 postavil s odporom, vo Valnom zhromaždení OSN bol útok, samozrejme, odsúdený, ani nie desať krajín bolo proti (samozrejme, proti bolo aj Rusko). Ale potom sa začali objavovať aj iné názory – že za to „môže“ akoby aj Izrael. Ten naratív sa otočil a stále sa otáča a medzitým vo svete vznikla vlna solidarity s tými, ktorí týchto útočníkov nejako kryjú a podporujú. Ale povedal by som, že toto je v ľudských dejinách dosť bežný vývoj reakcií. 

skúsme teraz do tejto údajnej nejasnosti ponúknuť jasné fakty. Málokto si naštuduje dejiny štátu Izrael, a tým ľahšie je pre mnohých tvrdiť, že je to nejasné a zahmlené. Na začiatok – vieme si objasniť, čo je to Palestína?

Toto naozaj nie je nejasné a zahmlené. Palestína je historické územie, neznamená to iba dnešný Izrael, ale aj Samáriu a Judsko – je to geografické označenie toho územia. A vznik Izraela má svoju prehistóriu, tu môžeme ísť do počiatku osemdesiatych rokov 19. storočia, k Theodorovi Herzlovi, ktorý vo svojom diele  Der Judenstaat (Židovský štát) postuloval vytvorenie židovského štátu na území Palestíny – tá bola aj Židmi chápaná ako ich vlasť. Otcovia štátu si potom vybrali spomedzi rôznych názov práve Izrael podľa Jákoba, a to je už biblická otázka.