tri a pol roka po tom je jasné, že tvoje pozorovanie sa potvrdilo. Čo rozhodlo o tom, že to nezvládli?

Péter Hunčík: Nechcel som tu uvádzať mená, ale skúsim to opísať. Človek, ktorý sa stal lídrom koalície, mal isté problémy, ktoré mu neumožnili skupinovú hru. Tam bol taký silný egocentrizmus a videnie sveta len po svojich kanáloch, že pre odborníka bolo pomerne ľahké usúdiť, že s ním to nepôjde. A teraz, ako sa dívam na novú koalíciu, také jednoznačné signály nie sú, ale ako poznám ľudí, ktorí sa dostali do parlamentu a vytvárajú koaličnú vládu, mám silný dojem, že ani táto vláda nevydrží viac ako dva, dva a pol roka.prečo?

Pretože na budúci rok dostaneme naposledy peniaze od EÚ. A potom to už nebude tak, že na všetko boli peniaze, už bude potrebné vytvoriť peniaze doma, a keďže skoro všetci naši politici boli 20 rokov zvyknutí, že nachádzali vždy nejaké finančné rezervy a vďaka tomu si vyriešili aj vnútrostranícke problémy, tak s týmto bude koniec a vyjde najavo čistá, nemaskovaná osobnosť politikov – a medzi terajšími politikmi tiež často vidím konfliktogénne a egocentrické osoby, u ktorých si neviem predstaviť kolektívnu hru.

vo voľbách roku 2020, po všetkých tých námestiach po vražde novinára, to vyzeralo, že Slovensko povedalo unesenému štátu hlasné nie. Teraz, v roku 2023, vyhrali – teda majú väčšinu v parlamente a vládu tvoria – tri strany, ktoré reprezentujú minulosť. Ako sa dá vysvetliť správanie tejto krajiny – že v priebehu tri a pol roka urobí diametrálne odlišné rozhodnutie?

K tej prvej časti otázky poviem toto: Je ešte stále „šťastie“, že na Slovensku existujú aspoň zvyšky toho myslenia, ktoré umožnilo, aby sme vyšli na tie námestia. A vyšli sme až po vražde, nie po menších zlách, čiže náš limit intolerancie je veľmi nízky – protesty nastali až po vražde. To je, žiaľ, veľmi typické pre celú strednú Európu: pýtal som sa vtedy aj maďarských kolegov, či si vedia predstaviť podobné udalosti v Budapešti, a oni odpovedali, že nie – nevedia si predstaviť, že by občania z rôznych strán vyšli na námestia a protestovali. Tá vnútorná centrifugálna sila, ktorá núti nezúčastniť sa, je omnoho silnejšia. To je jedna časť – to čiernobiele videnie celého Slovenska –, ale paradoxne je šťastie, že aspoň toto zostalo.