v rozhovore sa dočítate aj:

• prečo ju slovenské zdravotníctvo nudilo
• čím ju ovplyvnil Vladimír Krčméry
• ktorý okamih práce lekárky ju napĺňa zmysluplnosťou 
• aké je „tajomstvo“ naozaj efektívnej pomoci

vyše dvadsaťpäť rokov ste pracovali najskôr ako lekárka - internistnka a potom nefrologička v Popradskej nemocnici, kde ste zo dňa na deň ukončila pracovný pomer a rozhodla sa vycestovať robiť tropickú medicínu do menej rozvinutých krajín v subsaharskej Afrike, kde pracujete už vyše desať rokov. Čo vás viedlo k tomuto zásadnému životnému rozhodnutiu? 

Začala to byť na Slovensku nuda. (smiech) Dvadsaťpäť rokov chodiť do tej istej budovy, na to isté poschodie, medzi rovnakých ľudí je únavné. Na dialýze sú ľudia s obličkovým zlyhaním, mali sme v starostlivosti vyše sto pacientov a boli to vždy tí istí ľudia, s tými istými problémami, ktorým viete vždy len trochu uľahčiť život pričom nevidíte veľký efekt svojej práce. Len niektorí pacienti majú šťastie s transplantáciou a zlepší sa im život, u iných je to hlavne stabilizácia stavu.

čo bolo hlavným impulzom pre odchod, v ktorom okamihu ste si uvedomili, že už nechcete žiť a pracovať na Slovensku? 

Nebola som spokojná v rodinnom živote ani v práci. Až som raz videla niekde v televízii rozhovor s profesorom Krčmérym, nadchli ma jeho projekty, ale mala som ešte syna na strednej škole, tak som tú myšlienku zavrhla. Potom prišla pozvánka na memoriál pre internistov, bolo to v piatok 13.4.2007. Tam som v programe našla informáciu, že bude prednášať aj profesor Krčméry. Išla som tam a cez prestávku využila šancu a opýtala sa ho, či má veľa jazykovo zdatných mladých lekárov. 

On mi ani neodpovedal a hneď mi oznámil, že pre internistku je tropická medicína ľahká a môžem ísť do Sudánu alebo Etiópie od 1. júna toho roku. To som nemohla, dcéra mi vtedy práve promovala, tak sme to posunuli na 1. júla. Doslova za päť minút sme sa dohodli, mala som tesne pred päťdesiatkou a môj život sa zmenil. Vtedy som ešte nevedela, že to bude pravdepodobne natrvalo. 

na ako dlho ste plánovali svoju prvú humanitárnu misiu tropickej lekárky? 

Počas tých piatich minút sa ma profesor Krčméry opýtal, či mi dajú v nemocnici voľno na štyri mesiace. Ja som bola ale tak odhodlaná, že ak by aj nedali, tak dám výpoveď. Nakoniec som neplatené voľno dostala a vycestovala do Južného Sudánu.

zo štyroch mesiacov je nakoniec šestnásť rokov a stále neuvažujete nad návratom na Slovensko. 

Najskôr som sa vrátila po štyroch mesiacoch do pôvodného zamestnania v Poprade. Bol to pre mňa veľký kontrast medzi dvoma svetmi, pretože v Južnom Sudáne som robila všetko, vrátane sesterskej práce. Na Slovensku ma zasa čakala len rutina na dialýze. Bolo v tom viac papierovania, ako samotnej práce s pacientom.