Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Utiekla z Buče. Bola pripravená na smrť

.olga Pereverzieva .reportáže

Na začiatku apríla vstúpila ukrajinská armáda na severozápadné predmestia Kyjeva (Buča, Irpen, Gostomel), ktoré boli obsadené ruskými vojskami už viac ako mesiac. To, čo tam ukrajinská armáda uvidela, spôsobilo, že dokonca aj vojnou zocelení muži sa triasli.

Utiekla z Buče. Bola pripravená na smrť Evgenia Bobrik

desiatky tiel popravených civilistov ležali na uliciach - vrátane tých, ktorí mali zviazané ruky. Rodiny v autách, ktoré rozdrvili tanky, keď sa v nich pokúšali z mesta utiecť preč. Našiel sa najmenej jeden masový hrob. V suterénoch zasa domov objavili telá, na ktorých nechalo stopy mučenie ruskými vojakmi. Existujú aj dôkazy o znásilnení s následnou vraždou. Oficiálne údaje zo 4. apríla 2022 hovoria, že v Buči boli zabité  minimálne štyri stovky ľudí. Domy zas boli vykradnuté, zničené ostreľovaním alebo vypálené.

Evgenia Bobrik, obyvateľka mesta Buča, mohla byť s veľkou pravdepodobnosťou na zozname obetí aj spolu s rodinou. Keď sa Evgenia 4. marca pokúsila opustiť mesto, jej auto ostreľovali Rusi, a aj ho  zasiahli. Začalo horieť, no všetci pasažieri akoby zázrakom paľbu prežili. Evgenii sa napokon podarilo pred vojnou na Ukrajine újsť až 9. marca. Pre .týždeň porzozprávala o tom, ako žila dva týždne v okupovanom meste.

Posledný mesiac pred vojnou som sa každé ráno na ceste do Kyjeva, keď som viezla dcéru do školy, ticho lúčila s Bučou, jej elegantnými ulicami aj celým nádherným životom. 

Všetky dokumenty, najdôležitejšie a najcennejšie veci, ktoré som si chcela vziať so sebou, ak by nastala evakuácia, som už dávno mala zabalené v taške. Vedela som, že Rusi nás prídu zabiť, no chcela som zostať doma až dovtedy, dokedy to bude možné. Hovorievala som si, že Ukrajina je predsa moja krajina, prečo by som mala utiecť?

Rovnako ako všetci ostatní obyvatelia miest Buča, Irpen či Gostomel aj ja som naivne verila, že Rusi sa k nám nedostanú, aspoň nie okamžite. No veľmi som sa bála o Kyjev. Vedela som, že hlavné mesto bude určite Rusmi bombardované. Utešovala som sa tým, že blízko máme zjazd na diaľnicu a na evakuáciu kamsi na západ Ukrajiny máme dostatok času. Myslela som si, že keď sa situácia zhorší, pôjdeme do Rivne, kde žijú príbuzní môjho manžela. Myslela som, že Rusi sa tam určite nedostanú.

Bola som si tým taká istá, že týždeň pred vojnou som odmietla poslať svoju dcéru Nastyu do Izraela, keď mi priatelia ponúkli, že jej poskytnú prístrešie a sľubovali mi, že sa o ňu postarajú a pomôžu jej s potrebnými formalitami, aj keď nie je Židovka. Letecké služby už v tom čase boli na Ukrajine takmer nedostupné. Toto bolo posledné lietadlo do Izraela a zároveň jeden z posledných medzinárodných letov. No ja som si povedala, že moja dcéra zostane pri mne. Veľmi som sa potom obviňovala za toto rozhodnutie.

Ráno 24. februára, keď sa obyvatelia Kyjeva prebudili o piatej ráno na strašné výbuchy, zavolala som priateľovi z Kyjeva, ktorý má malé dieťa. Trvala som na tom, aby jeho dcéra odišla z kyjevského centra za mnou, pretože máme bezpečnejší, pohodlný a súkromný dom a autonómne vykurovanie. Napokon prišla. A ja som sa za to neskôr veľmi obviňovala.

V popoludňajších hodinách sa začalo bombardovanie aj v našej blízkosti, bolo to severným smerom na letisko Gostomel a Antonov. Presunuli by sme sa do suterénu, no náš dom ho nemá, preto sme rýchlo bežali k susedom, s ktorými sme sa už vopred na tomto postupe dohodli. V pivnici sme napokon strávili veľa dní. Bolo nás spolu dvanásť, vrátane dvoch detí, piatich psov a dvoch mačiek.

V prvých dňoch, napriek neustálemu hukotu výbuchov, som bola psychicky silná, no postupne aj u mna zavládol pocit beznádeje a zúfalstva. V tom období už ruské tanky pravidelne stáli priamo na našej ulici, dokonca rovno za plotom nášho domu. Po nejakom čase sme si však zvykli na všetky tie výbuchy a počas dňa sme už takmer úplne prestali schádzať do suterénu. Často som plakala a donekonečna som prosila, aby mi môj priateľ odpustil, že som ho presvedčila, aby jeho dcéra prišla za mnou. Prosila som aj vlastnú dcéru, aby mi odpustila, že som ju neposlala do zahraničia. Každý sa ma snažil utešiť.

Evgenia Bobrik

O niekoľko dní neskôr sa prerušil prívod vody (pitnú vodu sme mali už len vo fľašiach), neskôr prestalo fungovať aj kúrenie a nemali sme ani elektrinu. Na niekoľko hodín denne sme zapli aspoň generátor, aby sme sa udržali v teple a nabili sme si telefóny. Internetové a telefonické spojenie však zmizlo ako prvé, no občas sa nám podarilo zachytiť nejaký signál a získať čerstvé informácie o tom, že Rusko ostreľuje aj obytné domy a z tankov strieľajú aj na civilné obyvateľstvo, lúpia a vyháňajú ľudí z domovov. Mala som čoraz menej psychickej aj fyzickej sily na to, aby som rozmýšľala o pláne evakuácie.

Napriek tomu sme 4. marca nabrali odvahu a časť z nás sa rozhodla prejsť do Irpenu v dvoch autách. Odtiaľ sme sa rozhodli pokračovať do Kyjeva. Šoférovala som auto s dvoma pasažierkami a psom. Môj manžel riadil ďalšie auto, Nastya a psi boli s ním. Dostali sme sa do Irpinu, ktorý je asi päť či sedem minút jazdy od domu, kde sme sa ukrývali v suteréne. Ruskí votrelci nám však skrížili cestu a napadli nás, pálili po nás automatickými samopalmi. Môjmu manželovi sa podarilo výstrelmi nejako prekĺznuť, no moje auto Rusi zasiahli. Videla som len jasný záblesk. Môj krásny Jaguar dostal priamy zásah do kapoty. Nevybuchol, ale začal horieť. Vyskakovali sme z auta pod neprestávajúcou paľbou samopalov. Dievča, ktoré sedelo na sedadle spolujazdca vedľa mňa, sa pri tom zranilo. Zatiaľ čo sme ju vyťahovali z ohňa, snažili sme sa schovávať pred výstrelmi za auto. Keď si ruskí vojaci vymieňali zásobníky, využili sme tento čas na to, aby sme prebehli do auta môjho manžela. Môj Jaguár bol už totálne plameňoch a všetky dokumenty, peniaze, rodinné fotografie či šperky mojej mamy zostali v ňom. Ale vedľa mňa bola moja dcéra a manžel, zázračne v bezpečí a nažive.

Evgenia Bobrik

Vrátili sme sa teda späť do pivnice. Zranená žena bola na tom veľmi zle. Videli sme jej doslova dieru v bruchu, neskôr sa ukázalo, že ju pri nehode zasiahlo asi deväť „fragmentov“. Zdravotník, ktorý žil v susednom dome, ženu vyšetril a povedal, že ju naliehavo treba operovať, inak do rána zrejme neprežije. Zavolali sme do nemocnice v Buči, ale zdravotnící odmietli za nami prísť, pretože ulice boli ostreľované a Rusom nezáležalo na tom, či má auto na sebe červený kríž. "Dovezte ju sem sami," povedali nám.

Našťastie sa nám ešte v ten deň podarilo uskutočniť jeden telefonát a dostať sa k mužovi, ktorý sa pripojil k územnej obrane v Buči už na začiatku vojny. Spolu s kamarátom prišli po našu zranenú priateľku a riskujúc vlastné životy ju vzali do nemocnice v Irpine, kde ju ešte v ten deň úspešne zoperovali. O dva dni neskôr ruskí agresori úplne obsadili aj Irpin, ale pacientov z nemocnice úspešne evakuovali do Kyjeva.

Po streľbe na naše auto som už vôbec nepochybovala o tom, že nás Rusi pri prvej príležitosti rovno zabijú. A tak som sa pripravovala na smrť. Spolu s ostatnými sme diskutovali o tom, čo budeme robiť, ak sa Rusi dostanú do nášho domu, v ktorom sme sa skrývali. Mali sme pištoľ a premýšľali sme aj o tom, či stojí za to pokúsiť sa zastreliť aspoň jedného alebo dvoch Rusov skôr než nás oni zavraždia. Bola tu však aj možnosť, že len jednoducho uvidia v dome schody do suterénu a hodia tam granát, a potom už len vyplienila dom. Myslela som si, že zomrieť rýchlo po výbuchu granátu je oveľa lepšie ako byť znásilnená, mučená, až potom zabitá. S týmito myšlienkami som sa zobúdzala aj zaspávala.

Dňa 8. marca opäť vypadli dodávky plynu, takže sme si varili na ohni. Nemali sme vôbec žiadne telefonické spojenie, len niekedy sme dostali sms-ky, ale nemohli sme na ne odpovedať. A potom 9. marca prišla správa, že sa organizuje evakuácia. Ľudia mali prísť do budovy mestskej správy. Jedna rodina z nášho suterénu sa rozhodla využiť túto príležitosť, ale okamžite po opustení suterénu sa vrátila späť. Ukázalo sa, že Rusi stoja opäť raz obďaleč a vyhadzujú všetkých z áut. Ženy pritom posielali do autobusu a mužov odvádzali bokom. 

Všetci sme nadobudli nešťastný pocit, že dnešok bol našou poslednou šancou. A potom prišla sms-ka od známych. Písali, že bezpečne prešli ruskými kontrolnými bodmi a sú na ceste do Kyjeva – no nie cez Irpin, ale inou cestou.

Preto sme sa aj my rozhodli, že je lepšie, keď nás zabijú (hoci aj rovno dnes) na ceste do bezpečia než sedieť v suteréne domu v tme, zime a iba čakať na smrť. Sadli sme teda do auta a šli. Okrem Nastye a mňa bola v našom aute ďalšia žena a pes. Možno to je dôvod, prečo naša posádka nevzbudila podozrenie a Rusi nás nezadržali, hoci niektoré autá áno, boli odstavované na bočnej strane cesty. Neviem, čo sa potom stalo s ľuďmi z nich. Boli sme iba raz nútení otvoriť kufor auta, kde namiesto kufrov bol pes. Rusi v tej chvíli stratili záujem a ani nám nezobrali telefóny. Možno len jednoducho nemali čas. Autá sa totiž plazili v nepretržitom prúde bez rozostupov. Prvý ukrajinský kontrolný bod pri vstupe do Kyjeva sme uvideli o osem hodín po tom, keď sme sa vydali na cestu, i keď to bolo len desať kilometrov od nášho domu.

Evgenia Bobrik

V Buči som videla jedného mŕtveho civilistu na ulici. Bol očividne zastrelený počas jazdy na bicykli. Jeho telo už bolo pokryté snehom. Rusi okolo neho pokojne prechádzali - akoby si ho ani nevšimli. Zdá sa mi, že som ho neskôr videla na jednej z fotografií, ktoré boli publikované po oslobodení mesta. Po ceste som tiež videla veľa rozstrieľaných a rozdrvených áut. S najväčšou pravdepodobnosťou boli vo vnútri aj ľudské telá, ale snažila som sa na ne nepozerať, ani som len neotáčala hlavu. Rovnaký obraz – autá, ktoré sa zmenili na hromadu kovového šrotu, ktoré zasypal sneh – som videla aj na diaľnici Zhytomyr, ale našťastie už bola tma a nebolo vidieť telá.

Všetci, s ktorými sme boli spolu ukrytí v suteréne domu, sa napokon bezpečne dostali do Kyjeva. V hlavnom meste sme však nemohli zostať. Hneď v prvý deň sme išli navštíviť zranenú priateľku v nemocnici,  krátko po tom zazneli sirény ohlasujúce nálet. V Buči sme nemali sirény, takže to bolo po prvý raz, čo sme ich počuli. Bežali sme na vojenské kontrolné stanovište a spýtali sme sa, kde je úkryt. Prekvapene sa tam na nás pozreli a poradili nám, aby sme radšej stáli „tu pri stene“. Niekto sa nás tam opýtal, prečo reagujeme tak prehnane na jednu sirénu. Povedali sme, že sme z Buče a chlapci s pochopením prikývli hlavami. Očividne si už mysleli, že nám skolaboval nervový systém a sme úplne mimo. No sirény sa nám naozaj zdali byť viac terorizujúce ako zvuk paľby či ostreľovania. Pri tých môžete aspoň s istotou určiť smer prichádzajúceho nebezpečnstva podľa zvuku, no pri sirénach nie je jasné, čo príde ani kedy.

Tak sme opäť nastúpili do auta a odišli z Kyjeva ku príbuzným v Rivne. Môj manžel mňa a dcéru potom v noci odviezol k poľskej hranici. Hranicu sme už prekročili pešo. Nastyin pas prežil, ale pokiaľ ide o mňa, mala som len výtlačok fotografie prvej strany z môjho pasu, ktorú som posielala niekomu e-mailom ešte pred vojnou. Poľská pohraničná stráž hľadela na tento kus papiera a v zmätku mi povedala, že odo mňa potrebuje aspoň nejaký skutočný dokument, aby mi naň dali pečiatku. Odvetila som im, že na moje auto strieľali z granátometu. Zhovárali sme sa v angličtine. Zrejme nevedeli, čo znamená granátomet, na chvíľku nás tam len tak nechali, zrejme, aby sa spýtali kolegov a poradili sa, čo s nami. Vrátili sa, potichu vzali môj kúsok papiera a dali mi naň pečiatku.

Keď som kdesi potom uvidela prestrelky z našich pekelných predmestí či nahrávky rozhovorov medzi "osloboditeľmi" a ich manželkami, nemohla som sa potom ešte dlho upokojiť. Po prvé som si uvedomila, že pre Rusov je streľba na autá s civilistami bežným každodenným životom. Vždy to robia. Vo všetkých vojnách, ktoré vedú. Po druhé som nemohla akceptovať skutočnosť, že nejaká „baba z Voroneže“ chce nosiť drahé veci bez toho, aby si vôbec uvedomila ich skutočnú hodnotu.

evgenia Bobrik je novinárka a šéfredaktorka webovej stránky Lady.TSN; žila v meste Buča s manželom Jevgenijom a 14- ročnou dcérou Nastyou. 

Ak si predplatíte tlačený .týždeň na ďalší rok, pomôžete nám prežiť a robiť to, čo vieme. Vopred ďakujeme. 

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia | Zobraziť
.posledné
.neprehliadnite