Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Videl som, ako naši v Keni pomáhajú

.vladimír Ledecký .reportáže .reportáž

Konečne som sa dostal do Kene. Túžba ma hnala do slumov. Pozrieť si projekty škôl, sociálnych podnikov a najmä terénnu prácu slovenských dobrovoľníkov. A hľadať odpoveď na otázku, prečo pomáhame ľuďom v Afrike a nezachraňujeme našich v segregovaných osadách?

Videl som, ako naši v Keni pomáhajú Boris Németh Páter Ivan s chlapcami, ktorých volajú „street boys“. Nosí im v plastových pohároch jedlo – kašu a oriešky. Na záver sa spolu krátko modlia.

malindi, ospalé mestečko na východnom pobreží, je nápadné prítomnosťou nezvyčajného množstva Talianov. Na letisku si nás vyzdvihla Veronika, slovenská dobrovoľníčka, študentka Vysokej školy zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety v Bratislave. Dievča od Banskej Bystrice so zapletenými africkými vrkočmi. Keď sme prišli do základnej školy, na ktorej pôsobí, jej kolega Sony vypisoval rodné listy. Polovica detí totiž nemá žiadne doklady, a tak im musia najprv vybaviť rodný list. Dátum narodenia majú všetci prvého januára a rok prispôsobujú vzrastu. Pomáhajú deťom z rodín zasiahnutých chudobou alebo chorobou. Jedno dieťa z jednej rodiny.

AIDS vládne tomuto kútu sveta. Pochodili sme osady v buši. Domčeky z hliny, strecha z palmových listov, nad tým kokosové palmy, kde-tu banánovník a na malom políčku vytŕčali zo zeme mladé fazule, jedlo chudobných Keňanov. Ženy nosili vodu na hlavách. Veľké bandasky a studne vzdialené niekoľko kilometrov. Miestni nám dokola ďakovali, že deti môžu navštevovať školu. Žijú si tam bez moderných vymožeností. Spokojní bez elektriny aj auta. Wi-fi tam nechytíte, maximálne chytíte sviňu bradavičnatú. Nehladujú, v okolí chatrčí vždy čosi rastie. Deti do školy chodia peši, neriešia vzdialenosť. Večer sme v Malindi zakotvili v najlepšej talianskej reštaurácii. Boli tam prestarnutí Taliani s kenskými dorastenkami. Zakliesnení do seba. Čistá láska, taký ekonomický model. Skoro ráno sme sa na malom drnkajúcom lietadielku presunuli do Nairobi.

Z letiska nás doviezli do bytu Dárie a jej kenského manžela. V byte už bol páter Ivan, slovenský kňaz. Malý muž s veselými očami. Spovedal v kúte. Na stôl domáca položila čistý biely obrus. Páter vyložil sviečku, sochu Márie, kríž a kalich. Spočítal, koľko nás pôjde na prijímanie, a spustil omšu. Trvala viac ako hodinu. Slúžil ju bosý. Ďakoval Bohu, profesorovi Krčmérymu aj všetkým, čo sa starajú o zúbožených v tejto časti sveta. Na raňajky bol ešte teplý chlebík. Fajný domáci, zemiakový. Napiekol a doniesol ho páter. Po raňajkách sme spolu s fotografom Borisom sadli do smiešneho autíčka, najlepšie roky života malo výrazne za sebou. Odviezli sme sa do areálu konferencie biskupov, kde mal páter maličkú izbietku s jednou posteľou, potom ešte izbu, kde zriadil kaplnku, a kuchyňu, kde piekol chlieb a kašu pre chudákov z ulice. Čakali už naňho dve ženy zo slumu a dvaja miništranti. Poprelievali kašu do plastových vedier. Pomodlili sa krátku modlitbu v miestnom svahilskom jazyku. Naložili vedrá a jedného pasažiera do kufra a drkotajúco sme sa vybrali do jedného z najväčších slumov na svete.

„Keď nám došla kaša, bol som rád. Mal som toho dosť. Pochopil som naozajstnú svätosť práce Matky Terezy a jej nasledovníkov.“

Slum, to je mravenisko. Nekončiaci sa príval ľudí, motoriek, áut, autobusov. A v tom blate ciest predierajúci sa ľudia. Uprostred slumu je namiesto námestia centrálne smetisko štvormiliónového mesta. Množstvo odpadkov, pretekajúca kanalizácia, pach moču a pri ceste v blate nehybne ležiace telá. Na nich hromada múch. Takí špinaví a zablatení, že úplne splývali s prostredím. Ak na nich neupozorní miništrant, ani si ich nevšimneme. Páter najprv zistil, či žijú. Dvíhal ich za ruky. Po niekoľkých pokusoch sme ich posadili a podali hrnček kaše. Začali pomaličky piť. Páter a pomocníčky im navlhčenou vreckovkou utierali tvár. Do ruky som im podľa pokynov nasypal pár búrskych orieškov. Zdržali sme sa tam dobrú chvíľku, a tak sa k nám zbehli aj ďalší „street boys“ ako ich tam nazývajú. Fetujúci chlapci, stratené existencie, živé trosky. Motali sa okolo nás a ich mútne oči im ešte trošičku zablikali vďakou za pohár kaše a hrsť orechov. 

Páter Ivan chytil do rúk kríž, ktorý mu visel na hrudi a povedal, aby sme poďakovali Bohu. Tí chlapci v zúboženom stave pomalými nekoordinovanými pohybmi sňali pokrývku hlavy a spoločne s kňazom sa pomodlili krátku modlitbu. V druhej ruke pevne zvierali fľašu s mazľavou hmotou, ktorú fetovali. Takto sme pokračovali celé odpoludnie. Najviac sme ich našli v smetiskovej jame. Nohy mokré od čierneho zapáchajúceho kalu, čo sa nahromadil z hnijúceho odpadu. Pomôcť, aby sa posadili, otrieť navlhčenou utierkou, podať pohár výživnej kaše, oriešky, poďakovať Bohu a presun ďalej. Keď nám došla kaša, bol som rád. Mal som toho dosť. Pochopil som naozajstnú svätosť práce Matky Terezy a jej nasledovníkov. Ale páter ešte kúpil na ulici placky a tie porozdával oneskorencom. 

Boli ako duchovia zo zlého hororu. Zďaleka rozlíšiteľní v dave. „Street boy“ je mladý chlapec alebo dieťa fetujúce a žijúce na ulici. Ich osudy sú rôzne, ich bytie hrozné. A páter Ivan im pomáha: poľudštiť život, utešiť, dať nádej. Sadli sme do jeho autíčka a viezli sa na parkovisko supermarketu, kde nás mali vyzdvihnúť ľudia z misie. Tam som ich doslova musel prinútiť, aby prijali moje pozvanie na drink. Každý si objednal niečo iné. A potom si to vzájomne koštovali a vytešovali sa ako malé deti. Užívali si tie drahé nápoje. Odpíjali po kvapkách. Dojemné, slzy mi však vyhŕkli, až keď jedna z černošiek hovorila svoj príbeh. S mamou ako šesťročná havarovala. Pamätá si, ako prišiel policajt. Prešacoval mamu a zobral jej peniaze. Mama pri tej havárii zomrela. Otca nepoznala. Rodina žila kdesi na dedine. Ostala teda sama opustená v slume. Od spomínanej havárie jej vypadáva sánka. Aj počas dňa sa jej to stalo. Ústa otvorené, z očí sa kotúľajú veľké slzy. Nevládala si ju napraviť sama, tak náš kňaz jej pomohol. Operácia by pomohla. Len ju treba zaplatiť. Sníva, že raz si našetrí a dá sa operovať.

„Polovica detí nemá žiadne doklady, a tak im musia najprv vybaviť rodný list. Dátum narodenia majú všetci prvého januára a rok prispôsobujú vzrastu.“

Zuzka nás čakala na letisku v meste Eldoret. Skončila bakalára na Vysokej škole zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety v Bratislave. Ďalšie štúdiá absolvovala v Dánsku. Opálená a vysmiata tvár. Namiesto vlasov mala dredy. Čistá Afričanka. Nasadila nás do auta a rovno odviezla do školy, kde pôsobí. Počas cesty som sa dozvedel, že pochádza zo Svitu. Východniarka, hneď sme mali k sebe bližšie. Na otázku, čo tie dredy, odpovedala s úsmevom: Asi som veľa počúvala reggae. Pôsobí v dievčenskej škole pre deti z najchudobnejších rodín. Slečny vedeli, že príde fotograf z časopisu. Začali sa predvádzať. Špúlili pery a krútili sa pred objektívom. Keď už vyčerpali všetky zostavy, začal sa tanec a spev. Rytmus a tanec bol ich súčasťou ako naše dýchanie. Stredná internátna škola. Hneď vedľa škola zručnosti pre dospelé ženy. Rekvalifikovali sa z ničoho na krajčírky a pletiarky. Učia ich základom podnikania. A hlavne finančnej gramotnosti. 

Po skončení niekoľkomesačného kurzu im škola pomáha kúpiť pletací alebo šijací stroj. Získať zákazky. Rozbehnúť biznis. Vzorový model sociálneho podnikania. A prevádzkovali aj škôlku pre deti mamičiek, ktoré absolvujú kurz. V objekte bola aj nemocnica. Za symbolické  poplatky ju navštevovali chudobní dospelí a ich deti. Vo veľkých kotloch sa varila fazuľa, jedlo Afriky.

 
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite