vonku je chladný a daždivý október. Starí ľudia, ktorých by ste si na ulici ani nevšimli, mali problém vstať. Ťažoba veku ich tlačí k zemi, ale čo je vek v porovnaní s ťažobou spomienok týchto pár jedincov? Ako mladí veľmi skoro dospeli. Ako mladí bojovali o holé prežitie, lebo ich vlastní spoluobčania ich spomedzi seba vyhnali. Sem do Novák.
Jozef Weiss je jeden z nich. Zhrbený osemdesiatnik s plešinou, ale prenikavými očami. Berie si mikrofón. „To nebol len údel Židov, ktorí museli prekonať to, čo im svet pripravil. Poznačilo to všetkých ľudí v Európe, aj inde na svete. Dosť často sa vraciame k veciam, nad ktorými sa už vyniesol súd, aby sa znova opakovali v inej podobe,“ hovorí a otočí sa smerom k publiku. Svieti na neho reflektor. Hlava hore, hlas preskakuje, ale ide z neho charizma.
„Fotky z archívov musia byť pre tých mladých ako zažltnuté fotky z letného tábora.“
Za ním, asi o štyri rady vyššie, hovorí iný starší muž. Jeho otec bol partizán, ktorý na začiatku Slovenského národného povstania pomáhal oslobodiť pracovný a koncentračný tábor v Novákoch. Trasú sa mu ruky, potom aj hlas. Hovorí o zbraniach, ktoré sa podarilo prepašovať do tábora zavretým Židom. Hovorí, ako ich množstvo prekvapilo veliteľa tábora, keď mu prišli oznámiť, že karta sa obrátila. Je možné, že s Jozefom Weissom hrávali za mlada pouličný futbal. Bol tu aj jeho domov, znova je.
bez kontextu, bez tituliek
Títo dvaja sa stretli na výtvarnom kine (tak ho nazývajú autori) pod názvom Zachor alebo pamätaj. Ľubo Stacho s manželkou vytvorili pomerne jednoduchý dokument s piatimi svedectvami bývalých väzňov koncentračného tábora v Novákoch. Niektorí z nich tu sedia. Dokument sa začína pohľadom na polia niekde v kotlinách Hornej Nitry. Už nič nenaznačuje, že tu bol kedysi pracovný tábor, prestupná stanica do osvienčimských plynových komôr.
To zrejme inšpirovalo tunajšieho rodáka, profesora fotografie z VŠVU Ľuba Stacha, aby otočil objektív kamery na tých pár preživších svedkov. Okrem Jozefa Weissa v ňom vystupuje Alžbeta Schicková, Rozália Becková, Alexander Bachnár a Dalma Špitzerová. Kamera je amatérska, osobné svedectvá sú autentické, i keď na úkor kvality zvuku a obrazu. Výpovede sú prepletané fotkami z rodinných archívov, no chýba vysvetľujúci kontext.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.