Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Juraj Kušnierik: Iné Rusko

.juraj Kušnierik .reportáže .téma

Pred dvoma rokmi zomrel Juraj Kušnierik. Pár mesiacov predtým navštívil Rusko. Putin za kremeľskými múrmi, propaganda v televízii, matriošky na uliciach, anektovaný Krym. Prevažujúci, no nie kompletný obraz Ruska.​ Ako spomienku na Juraja prinášame jeho svedectvo.

Juraj Kušnierik: Iné Rusko Lena Kušnieriková Legendárna ruská spisovateľka Ľudmila Ulická. Z Ruska vraj nemôže odísť, lebo nikde inde podobný vzduch nenájde.

vietnam tudá, Azerbajdžan tudá,” kričí opakovane uniformovaná pracovníčka letiska so šarmom väzenskej dozorkyne v príletovej hale. „Belarus kudá?” pýta sa jej mladý muž, ktorý zrejme práve priletel z Minska. Unavená žena v uniforme odpovie razantným gestom ruky. „I Jevropejskij sajuz?” pýtam sa ja. „Tóže,” hovorí a znie to ako rozkaz.

Napriek tomu sa všetci – Vietnamci, Azeri, Bielorusi aj Evrosojuznici – nakoniec stretávame v jednej hale, kde čakáme na pasovú kontrolu. Ako mnohí z čakajúcich sme zahľadení na obrazovky svojich smartfónov. Telefóny, ktoré sa vedia prispôsobiť miestnemu času, ukazujú čas pol piatej, no v lietadle uvádzali „čas v destinácii” pol siedmej, na letiskových hodinách je pol šiestej.

Koľko je vlastne hodín? Aký je v Moskve čas? Hoci sa to neskôr vyjasní (v Rusku nie je letný čas, a preto sa k nám v čase jeho platnosti Moskva o hodinu „priblíži”), dobre to vystihuje základný pocit z tejto obrovskej krajiny. Komunistickému novinárovi a politikovi Júliusovi Fučíkovi sa pred vyše 80 rokmi zdalo, že v tejto krajine „zajtra” znamená „už včera”. Ale čo znamená „dnes”? Pozostatok zo včerajška alebo náznak zajtrajška.

pani N. 

„Nefotografujte ma a v novinách nespomínajte moje meno,” hovorí pani N., len čo si pred Starým moskovským cirkusom na Cvetnom bulváre podáme ruky. Pani N. totiž hrozí väzenie. Niekoľkých ľudí okolo nej v posledných týždňoch obvinili z toho, že vďaka kontaktom s cudzincami zabezpečujú „financovanie” protivládnych demonštrácií.

Pani N. je dokonalý príklad moskovskej liberálnej intelektuálky. To znamená, že nikdy nebola „sovietskym človekom”, privítala perestrojku, zúčastnila sa na všetkých erupciách divokých deväťdesiatych rokov, bola na strane protiputinovskej opozície v nultých rokoch, patrila medzi iniciátorov veľkých demonštrácií na Sacharovskom prospekte aj na Bolotnom námestí.

„Vražda Borisa Nemcova, ktorá mala opozíciu vystrašiť, dosiahla úplne opačný efekt.”

Má encyklopedické znalosti ruskej literatúry, pravidelne sa zúčastňuje na individuálnych „piketoch” proti anexii Krymu a vojne na Ukrajine. Na ruksaku nosí veľký odznak hnutia Solidarnosť, ktoré založil Boris Nemcov. „Boli sme blízki priatelia,” hovorí o Nemcovovi pohnutým hlasom.

„Všetko sa zmenilo v dvanástom roku,” vraví a má na mysli rok 2012, keď bola políciou rozohnaná demonštrácia na Bolotnom námestí. „Protestovať proti režimu bolo dovtedy súčasťou životného štýlu mladšej generácie. Po znemožnení posledných volieb a po Bolotnom námestí sa mladí hipsteri vrátili do svojich reklamných agentúr, IT firiem či finančných inštitúcií a verejný život im je ľahostajný.”

V istom zmysle sa to dá pochopiť. Súčasná Moskva je totiž celkom iná ako Moskva 90. rokov. Ľudia vtedy síce stáli v dlhých radoch pred McDonaldom na Puškinovom námestí, chlapi popíjali vodku pri kioskoch a mesto bolo plné bezdomovcov a žobrákov, no zároveň bolo nemožné prejsť po Arbate bez toho, aby vám svoje politické manifesty nenúkali anarchisti, liberáli, komunisti či monarchisti. Pred sochou Puškina boli nonstop demonštrácie podporujúce všetky možné kauzy.

Dnes je Moskva zjavne prosperujúcejšia, oveľa čistejšia, podnapitých ľudí na ulici nestretnete, zato na každom kroku narazíte na príjemné puby a kaviarne ponúkajúce špeciality z celého „ruského okolia” vrátane výborných gruzínskych a ukrajinských reštaurácií.

„Vražda Borisa Nemcova, ktorá mala opozíciu vystrašiť, dosiahla úplne opačný efekt,” vraví pani N. „Po dvoch rokoch prišli do ulíc aj tí, ktorí boli dovtedy ľahostajní.” A dobre vie, že práve ľahostajní ľudia sú pre zdravý verejný život z dlhodobého hľadiska problémom. „Z krátkodobého hľadiska sú však pre nás výhodou. Práve o nich nám teraz ide.”

Pani N. je neustále v pohybe. Len čo dopijeme kávu, ponúkne sa, že nám ukáže kúsok „svojej Moskvy”. Bočnými uličkami prichádzame k Tverskému súdu, kde často súdia opozičných aktivistov, cestou k pomníku Venedikta Jerofejeva nás upozorňuje na Obrazcovovo bábkové divadlo s rozprávkovým orlojom („O jedenástej sa tam vždy ukazuje vlk a keďže za komunizmu sa od jedenástej nalievala vodka, hovorilo sa v tej súvislosti o ‚Hodine vlka‘”).

Ukáže nám v obytnom vnútrobloku ukryté Butyrky (legendárne, cárom postavené, no dodnes funkčné väzenie, kde sedí napríklad brat Andreja Navaľného Oleg) aj dom, v ktorom bývala a v ktorom bola aj zavraždená novinárka Anna Politkovská. Keď konštatujem, že pani N. má Moskvu zjavne rada, povie, že to je „ako keby ste povedali, že krvinka má rada krv – jednoducho som jej súčasťou a nevedela by som bez nej žiť”.

„Nemožno zapnúť televízor: zo všetkých oficiálnych ruských kanálov ide neuveriteľná propaganda.“

Pani N. je optimistka. Za 100 či 200 rokov bude podľa nej v Rusku demokracia. „Veď my sme sa ešte poriadne nedostali ani z feudalizmu,” hovorí. „Stále tu ešte máme pozostatky nevoľníctva. Nevoľník pritom nemusí byť chudobný, môže byť bohatší ako jeho pán, no nesmie sa starať do vecí verejných.

 

Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.

predplatiť

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.neprehliadnite