Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Do cudziny som sa prestrihal

.štefan Hríb .promotion

So slobodou, ktorú priniesol November 1989, súvisí aj sloboda pohybu. Nebola to samozrejmosť. O slobodnom vycestovaní kamkoľvek hovorí človek, ktorý si tento rok splnil svoj sen: navštívil všetky krajiny sveta. Ľuboš Fellner z cestovnej kancelárie Bubo Travel Agency.

Do cudziny som sa prestrihal BORIS NÉMETH Ľuboš Fellner bol v novembri 1989 študentom medicíny, no otvorenie hraníc mu zmenilo život a jeho srdcovou záležitosťou sa stalo cestovanie.

na začiatok položím takúto otázku: ako sa sedemnásty november 1989 spája s cestovaním?

Sedemnásty november je pre mňa najkrajšia udalosť, aká sa mi v živote prihodila. Dodnes to prežívam, a keď idem do Rakúska, vždy sa pomodlím z vďačnosti za možnosť otvorených hraníc. V mojej kancelárii dodnes visí na stene odstrihnutý drôt, ktorý kedysi rozdeľoval Československo a Rakúsko. Keď sa dejú zlé veci, vždy sa pozriem na ten kúsok drôtu a poviem si, že už len pre toto sa všetky tie ťažkosti oplatili.

vtedy ste už študovali?

Bol som tretiak na medicíne a mali sme takú „brigádu“, že sme ten drôt chodili strihať, aby sme sa konečne dostali poza železnú oponu. Takže som sa cez ten železný ostnatý drôt doslova prestrihal von. Takto som sa vydal do sveta a bol som zo sveta vonku taký nadšený, že hoci som sa venoval kardiológii, srdcovou záležitosťou sa pre mňa stalo cestovanie.

hovorili ste o brigáde a ostnatom drôte. V akom zmysle to bola brigáda?

Od prvého dňa sme boli na námestiach, štrngali sme kľúčmi, veľmi som to vtedy prežíval, asi som taká revolučná povaha. Mojej priateľke vtedy rodičia zakazovali stretávať sa so mnou, lebo sa báli, aby sa niečo zlé neprihodilo aj ich rodine, nielen mne. No a súčasťou tých dní bolo aj strihanie toho nešťastného drôtu.

no a to ste išli strihať vy medici?

Áno, boli sme veľká partia. Drôt sme strihali ešte v decembri. Potom na jar 1990 sme išli splavovať rieku Moravu, kde sme tiež urobili veľkú dieru do plota.

už tam neboli pohraničiari?

Nebol tam nikto. Cez tú dieru sme prepchali naše člny, no keď sme si chceli ísť nabrať vodu, aby sme ju nepili z rieky, tak sme sa nemohli dostať na breh. Všade tam bol ostnatý drôt. Chodili sme teda na rakúsku stranu, ktorá bola voľná. Raz nás tam zazrel akýsi človek na mopede a takmer z neho spadol. Nevedel ešte, že u nás je revolúcia a myslel si, že sme nejakí emigranti.

ale sedemnásty november súvisí aj s vašou cestovnou kanceláriou.

Áno, vždy sme si ho pripomínali, je to pre nás vážny dátum, až taký, že naše katalógy vydávame a krstíme vždy práve v tento deň. Je škoda, ak si ten deň niektorí prestávajú vážiť.

keď tie katalógy krstíte, vždy je to v nejakej časti sveta. Tamojšie miestne kmene zrejme vôbec netušia, o čo ide a tomu dátumu nemajú prečo pripisovať nejaký väčší význam.

Iste, nevedia, o čo ide, ale my áno. Občas sa ma ľudia pýtajú, prečo to robím. Veď jeden vtedy kachličkoval, druhý si ten deň ani nevšimol. Napriek tomu to takto robím už tridsať rokov. Tridsať rokov si to u nás takto pripomíname.

to znamená, že sedemnásteho novembra ste väčšinou niekde preč?

Takmer vždy. Vtedy je to najlepšia sezóna na odchod z Európy, lebo kým tu je zima, v Afrike alebo v Papue-Novej Guinei je teplo.

milan Šútovec nedávno na jednej diskusii na SAV vravel, že sedemnásteho novembra čakal v práci na to, či dostane povolenie odísť na konferenciu do Nového Sadu vo vtedajšej Juhoslávii. Tá vtedy patrila do komunistického bloku. Skrátka, boli sme vtedy radi, keď sme sa mohli dostať hoci aj do Maďarska. Ísť do Juhoslávie bol temer zázrak.

Áno, na to bolo treba mať rôzne povolenia.

nes to pokladáme za úplne samozrejmé, ísť niekam, no vtedy to bolo absolútne nesamozrejmé, pričom tá nesamozrejmosť sa týkala dokonca aj komunistického bloku. Keď sa naraz otvorili hranice, boli sme ešte takí cestovatelia-začiatočníci. Ako sa to prejavovalo?

Vtedy neboli také veci ako mobil, GPS, internet. Letenky boli príšerne drahé. Keď som skončil medicínu, nastúpil som na Lekársku fakultu, mal som osem služieb, robil som v najväčšej nemocnici s prestížnym vzdelaním a aj tak bol môj vtedajší plat menej než sto eur mesačne. Nemal som šancu kúpiť si letenku, ktorá bola násobne drahšia než tá dnešná do Indie. Takže keď som šiel vtedy do Indie, tak stopom.

to vážne? Lebo India je pomerne ďaleko. Ako dlho sa tam ide stopom?

No dlho. (Smiech.) Ale vtedy sme sa nepozerali na čas ani na to, ako dlho to trvalo.

a to ste išli osobnými autami alebo tirákmi?

Aj tirákmi. Cestou späť som nasadol v Teheráne na autobus do Istanbulu a ten autobus išiel na jedenkrát 55 hodín! Keď dnes cestujeme autobusmi, už hodina či dve sú pre nás dlhé.

to bol váš prípad, no aj veľa ďalších ľudí už malo otvorené hranice. Ako to bolo s nimi?

Mnohí ľudia sa báli cestovať. Dovtedy totiž boli všetci naučení na to, že keď pôjdete do Turecka, tak vás tam zabijú alebo aspoň okradnú. S týmto vedomím žili všetci.

to sa hovorilo aj o New Yorku, nie?

To bolo ešte horšie, lebo v New Yorku žijú kapitalisti. Tí vás určite nechajú zomrieť na ulici, prekročia vás a nechajú tam len tak ležať.

v tomto sme žili.

Áno, presne v tomto povedomí sme žili. Napríklad o Neapole sa vravelo, že ak tam pôjdete s dcérou alebo manželkou, tak im najprv vezmú kabelky a potom ich znásilnia a vás zabijú. Taký strach sme tu mali z cudziny. Toto bolo treba prekonať. Keď som chcel vidieť Maroko, musel som cestovať cez Španielsko a Portugalsko. Odmietli mi vtedy u nás prenajať autobus, lebo nám ho tam vraj ukradnú. Alebo keď som chcel ísť na Veľkú noc na Golgotu v Izraeli, išiel som cez Sýriu a potom som chcel pokračovať do Saudskej Arábie. To bolo no way, nikto o takom cestovaní nič nevedel. A pritom to bolo krásne obdobie.

prečo?

Chodili vtedy s nami architekti, právnici, vysokoškolsky vzdelaní ľudia, ktorí túžili po poznaní.

aj tí mali strach?

Všetci mali strach, takže aj oni. Ale aj tak do toho išli. Propagáciu na takúto cestu som vtedy robil tak, že som na vysokej škole dal na vývesku A4-ku s oznamom, že ideme tam a tam, kto chce, nech donesie peniaze a vyrazili sme. Tí ľudia si tie cesty pripravovali viac-menej sami aj s „referátmi“.

to bolo čo?

Keď sme išli do Barcelony, tak si napríklad architekt pripravil referát o Antonim Gaudím. Keď sme zas išli do Ríma, tak nejaký právnik pre nás spravil referát o rímskom práve. Vždy išiel tento človek v autobuse dopredu, vzal si do rúk mikrofón a prednášal.

takže nijaký sprievodca, všetko sa robilo svojpomocne.

Presne tak. O sprievodcovstve som vtedy nič nevedel. Osobne som dokonca sprievodcom ani nikdy nechcel byť. Keď sme šli do spomínaného Maroka, celé som to len vybavil a zariadil, no mojou motiváciou bolo ísť do Maroka, a nie mať cestovnú kanceláriu. Na prvej zastávke sme vystúpili, na hotelové izby ani na kempy sme nemali peniaze, tak sme spali hocikde, napríklad aj na pláži.

v prvých dňoch po Novembri boli Rakúšania voči nám veľmi láskaví, dokonca káva pre Slovákov bola zadarmo ako darček pre tých, ktorí tak dlho žili v komunizme. Asi po mesiaci či dvoch začali na tých kaviarňach pribúdať nápisy v slovenčine „Nekradnite“. Bolo niečo také charakteristické aj pre Slovákov, ktorí vycestovali na Západ?

Generácia ľudí staršia odo mňa stále žije v socializme. Očakáva, že všetko je spoločné a zadarmo. A že je to tak všade na svete. Keď sme išli napríklad do Izraela a opúšťali sme sýrsku hranicu, chceli od nás v hodnote asi dnešných 30 eur výstupný poplatok za každú osobu, ten žiadajú, mimochodom, dodnes. Vtedy to boli obrovské peniaze. No a tí naši ľudia očakávali, že to zaplatím ja alebo štát. No rovnako musím povedať, že ako Slováci sme boli vždy veľmi fajn cestovatelia. Architekti a právnici začali po štyroch-piatich rokoch o čosi lepšie zarábať a teda aj míňať.

ktoré destinácie boli v prvých rokoch slobody húfne navštevované Slovákmi?

Najčastejšie Chorvátsko, potom Costa Brava alebo v Taliansku Bibione. Tam chodili všetci masoví turisti. Toto ponúkali bežné cestovné kancelárie od začiatku. Ja som však chodil tam, kde to mňa samého lákalo. Moja prvá cesta viedla do Grécka a na Peloponéz, druhá cesta bolo Maroko a Španielsko, tretia Sýria, Jordánsko a Izrael, a potom to bol polárny kruh. Tam doteraz málokto chodí. Ďalšie cesty, ktoré som vypísal, boli Kašmír a Barma. Tam nechodil nikto. Ľudia nevedeli posúdiť ani to, či je to nebezpečné, ani či je to zaujímavé. No o to viac boli nadšení.

koľko nám trvalo, kým sme sa odučili brať z hotelov uteráky?

Pred dvadsiatimi rokmi sa mi takáto nepríjemnosť stala v Číne, keď to asi traja naši cestujúci spravili. Bola to hanba. Potom sa to už nestalo nikdy.

takže sme sa rokmi cestovania po svete aj trochu skultivovali?

Určite, cestovanie kultivuje. A začali sme aj lepšie zarábať. Kedysi sme cestovali s tým, že sme si v cudzine nemohli dovoliť ani len kávu, taká bola pre nás drahá. Dnes je to už za nami. Niekde je možno niečo drahšie, ale už to zvládame.

Ľuboš Fellner

Narodil sa v roku 1969. Po štúdiu medicíny pracoval na Lekárskej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a v Národnom ústave srdcových a cievnych chorôb. Krátko po revolúcii organizoval prvé spontánne zájazdy do zahraničia, od roku 1993 s cestovaním začal podnikať. Je zakladateľ a vlastník cestovnej kancelárie Bubo Travel Agency. Prvé zahraničné cesty ho viedli najskôr do Ázie, no už od roku 2000 začal aj s cestami do Afriky, ktorú dodnes pokladá za svoj najobľúbenejší kus sveta. V roku 2012 zorganizoval expedíciu na Antarktídu, v roku 2013 sa vybral na severný pól.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite