keď Paul Ricœur (1913 – 2005) na prelome tisícročia pripravoval na vydanie svoju temer 700-stranovú knihu Pamäť, dejiny, zabúdanie (La mémoire, l’histoire, l’oubli), nemohol tušiť, že editovanie svojho diela zveril do rúk budúceho francúzskeho prezidenta. Nebolo to síce jeho posledné dielo, no aj tak ho chápal ako testament a zosumarizovanie všetkého, o čom v predošlých rokoch uvažoval, najmä pokiaľ šlo o utváranie kolektívnej pamäti a jej úskalia v podobe nacionalistického zabúdania a historickej selekcie. „Negativizmus,“ napísal však v tej knihe, „nevyrastá z patológie zabúdania, ani z ideologickej manipulácie, ale zo šírenia falošných dokumentov“. Aké aktuálne!
marcel, Husserl, Gadamer
Tieto tri mená tvoria ideové podložie celej Ricœurovej filozofie. Ešte ako študent spoznáva v roku 1934 na parížskej Sorbonne Gabriela Marcela, neobyčajne vitálneho filozofa z katolíckeho, no nie bigotného prostredia, ktorý mladému protestantovi umožnil publikovať vo svojom časopise Esprit. Mimochodom, tento časopis donedávna viedol Olivier Mongin, Macronov blízky priateľ. Marcel písaval esejistické texty a divadelné hry, v ktorých neraz polemizoval so Sartrom, s marxizmom, s pozitivistami a najmä s myslením, ktoré má ambíciu vyriešiť všetky problémy, no stratilo cit pre tajomstvo v ľudskej existencii. Toto poučenie si Ricœur ponechal.
Počas druhej svetovej vojny padne Ricœur na päť rokov do nemeckého zajatia a v určitom zmysle to bolo preňho aj šťastím. Spolu s estetikom Mikelom Dufrennom a matematikom Jeanom Kuntzmannom priamo v tábore Oflag II-B na severe Poľska pripravujú odborné semináre. Tie im, napodiv, odobrí aj vláda vo Vichy a zajatecký tábor sa tak stane miestom s riadne akreditovaným štúdiom. Ricœur tu do francúzštiny prekladá Idey od zakladateľa fenomenológie Edmunda Husserla. Po vojne predloží preklad ako súčasť svojej dizertácie.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.