neutralita sa mohla zdať ako zaujímavý status niektorým idealistom krátko po skončení studenej vojny. Nie všetci z nich boli proruskí. Niektorí mali jednoducho iba plné zuby nášho členstva vo Varšavskej zmluve, ktorá bola agresívna nielen navonok, ale vojensky niekoľkokrát rozdrvila aj svojich vlastných členov. Neutralita sa im javila ako vhodný liek na toto nebezpečenstvo.

Ale už vtedy, v deväťdesiatych rokoch, sa vynárali aj jednoznační obhajcovia špeciálnych vzťahov s Ruskom. Zatiaľ, pravda, tajili svoje pravé presvedčenie, nehovorili o príklone k Moskve. V tom období by to nebolo získalo žiadnu popularitu – väčšina občanov by ich bola za také reči rovno hnala! Ale zato vzletne rečnili o „moste medzi Západom a Východom“. Tým oklamali aj zopár inak príčetných jednotlivcov – znelo to mierovo, znelo to štátotvorne a znelo to aj extra významne. My, malé Slovensko, budeme ten most! Super! Hrdo sa nafúkla hruď nejedného Slováka.