Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Odomykáme Martin Mojžiš: Medzi nami neveriacimi

.martin Mojžiš .názory .názory

Na tom, ako sa dnes darí kultúrnym vojnám, je čosi pozoruhodné. Ak sa šíky pod zástavami tolerancie stretnú so šíkmi pod zástavami lásky, človek by neočakával až taký neľútostný boj. Odkiaľ sa berie to neutíchajúce odhodlanie vo vojnách, ktoré sú všetko možné, len nie kultúrne?

Martin Mojžiš

pred nejakým časom sa ma jeden môj neveriaci priateľ, ktorého si naozaj vážim, celkom úprimne spýtal toto: „Prečo občas hovoríš, že si kresťanstvo svojich kresťanských priateľov naozaj vážiš?” Na tej otázke je zaujímavá jedna vec – a to, že bola nahlas položená. Odpoveď je totiž úplne triviálna (to, že si kresťanstvo svojich kresťanských priateľov vážim, hovorím preto, lebo si ho vážim) a takúto otázku môže podľa mňa položiť len človek, ktorý túto triviálnu odpoveď buď nevidí, alebo jej nerozumie. Ale ako ju môže nevidieť alebo jej nerozumieť priateľ, ktorého si naozaj vážim?

Zo začiatku som nechápal, čo sa ma to vlastne pýta, ani prečo sa ma to pýta. Neskôr mi došlo, že dôvod bude asi jednoduchý: jeho vnímanie kresťanstva je úplne iné ako moje. Ak niekto považuje kresťanstvo za súbor báchoriek a kresťanov za čudných ľudí veriacich týmto báchorkám, potom ho môže dosť výrazne prekvapovať neveriaci človek považujúci kresťanstvo za niečo nielenže úctyhodné, ale dokonca závideniahodné. Otázka nesmerovala k tomu, prečo niečo také hovorím. Smerovala k tomu, prečo si niečo také myslím.

Keďže som otázke v čase, keď som ju dostal, poriadne nerozumel, nedokázal som na ňu adekvátne odpovedať. Neskôr mi to prišlo ľúto. Diskusia medzi neveriacimi a veriacimi prebieha zväčša tak, že jedna aj druhá strana hovoria argumenty vo svojej veci pre svoju vec. Nebolo by zaujímavé, keby niekedy argumentoval neveriaci čo najpresvedčivejšie za vieru v Boha? Alebo veriaci za ateistický pohľad na svet?

Pustiť sa do toho však vôbec nie je jednoduché. V prvom rade človek riskuje, že bude smiešny. Ak sa niekto nedostatočne vzdelaný pustí do viac či menej teologických úvah, tak je prakticky nevyhnutné, že zostane na plytkej úrovni. Výsledný text sa preto môže mnohým veriacim javiť až urážlivo primitívny. Nuž a neveriacim sa zas môže vcelku ľahko javiť ako neúprimný. Takže som roky váhal. Dnes sa mi však zdá, že vzájomná nevraživosť začína nadobúdať rozmery, pri ktorých je strach zo smiešnosti čoraz smiešnejší.

logické hádanky

Jednou z najväčších prekážok v dialógu medzi veriacimi a neveriacimi je obojstranný pocit nadradenosti. Neveriaci sa len ťažko dokážu ubrániť pocitu, že viera je nerozumná, nevedecká či dokonca až nelogická. Veriaci sú zas príliš často presvedčení, že neveriaci nemajú dostatočne spoľahlivý morálny kompas, pretože ten podľa nich nepochádza od človeka, ale od niekoho iného. 

Myslím, že zbavenie sa pocitu nadradenosti (ak nie úplné, tak aspoň v čo najväčšej miere) je základným predpokladom láskavého a žičlivého vzájomného porozumenia. Pre neveriacich je preto rozumné začať s preskúmaním toho, či sú základné dogmy kresťanstva (odteraz budem hovoriť len o tomto u nás najrozšírenejšom náboženstve) naozaj také nelogické, akými sa pri povrchnom pohľade môžu zdať. Skúsim uviesť tri osobné skúsenosti. 

Prvá skúsenosť sa týka dúhy, ktorú Hospodin položil na oblaky ako znamenie zmluvy, že už nebude potopy, ktorá by zničila zem. Ako fyzikovi sa mi dlhé roky akosi nezdalo, že by Hospodin stvoril zákony optiky (v dôsledku ktorých dúha vzniká) až po potope. V jednom z prvých rozhovorov, ktoré som robil pre .týždeň, som sa na to spýtal katolíckeho kňaza Jozefa Jančoviča. Z odpovede som pochopil, že existuje úplne prirodzený výklad toho, čo som dovtedy považoval za záhadu. Boh nemusel dúhu stvoriť až pri rozhovore s Noem. Dúha tu mohla byť už dávno predtým, ale až pri tom rozhovore mohla dostať význam konkrétneho symbolu. Naraz som mal pred sebou z môjho pohľadu logicky aj psychologicky perfektný výklad biblickej udalosti, ktorej som sa dovtedy zdráhal rozumieť.

Najzaujímavejšie na tejto relatívne banálnej príhode bolo to, že istý typ neporozumenia sa zmenil na istý typ porozumenia vcelku triviálnou zmenou uhlu pohľadu. Dovtedy som sa snažil tento biblický príbeh pochopiť z pohľadu neveriaceho, odrazu som ho uvidel očami veriaceho (respektíve seba, ktorého som si predstavil ako veriaceho) a prakticky hneď som chápal jeho uspokojivosť. A keď už som raz o tejto zmene nazerania vedel, nebolo ťažké pokúsiť sa o ňu aj inokedy.

Ďalšia moja skúsenosť s logikou Biblie bola zásadnejšia a tiež prebehla počas rozhovoru s kňazom. Tentoraz išlo o rozhlasovú reláciu, do ktorej som bol pozvaný spolu s Mariánom Gavendom. Bolo to vysielané naživo a od poslucháča som dostal notoricky známu otázku týkajúcu sa paradoxu všemohúcnosti – či môže všemohúci Boh zostrojiť taký ťažký kameň, že by ho ani on sám nedokázal zdvihnúť. Dnes si už nepamätám, či som to mal v nejakom zmysle premyslené už predtým alebo mi to napadlo až tam, ale zrazu sa mi zdalo jasné, že toto vôbec nie je zaujímavá časť paradoxu.

Povedal som čosi v tom zmysle, že všemohúci Boh dokázal podľa Biblie niečo ešte oveľa paradoxnejšie. Stvoril sám seba ako človeka, ktorý zomrel na kríži úplne bezmocný. A nielen to. On sám ako Syn krátko pred smrťou zapochyboval o sebe ako Otcovi. Tak aký bol, všemocný alebo bezmocný? V tej chvíli sa mi zdalo, že logicky úplne uspokojivá odpoveď môže znieť nejako takto: „bol totálne bezmocný, pretože tak to chcel vo svojej všemohúcnosti.” A zdá sa mi to dodnes. Ten logický chyták či paradox by ma ako veriaceho vôbec neznepokojoval.

„Na ateizme je niečo obdivuhodné. Žiť v studenom svete bez Boha, to si vyžaduje istú odvahu.“

Ponaučenie, ktoré som si pomerne prekvapený odniesol z tej rozhlasovej diskusie, dodnes neviem poriadne uchopiť, ale aspoň približne sa hádam dá sformulovať nasledovne: znepokojivé paradoxy sa vhodným nazeraním dokážu zmeniť na uspokojivé metafory, pričom tá zmena nazerania nie je úhybným manévrom. Asi to nie je dostatočne presvedčivá formulácia, ale mojím cieľom nie je nikoho presviedčať.

Totožnosti Otca a Syna, respektíve trojjedinosti Otca, Syna a Ducha, sa týka aj tretia skúsenosť, o ktorej sa tu chcem zmieniť. Dogma trojjedinosti sa mi dlho zdala jednou z najslabších stránok kresťanstva – pripadala mi ako násilný pokus udržať monoteistickým náboženstvo s Mesiášom, ktorý už prišiel. V každom prípade sa mi zdalo, že by som určite nechcel hájiť túto dogmu v teologickej debate s predstaviteľmi iných náboženstiev. Až kým mi jedného dňa neskrsla v hlave takáto myšlienka:

Kresťanstvu som vždy rozumel tak, že jeho absolútne ústredným motívom je láska a celý svet bol stvorený preto, aby bola účasť na večnej láske umožnená mnohým bytostiam. Ako to odovzdať ľuďom čo najzrozumiteľnejším spôsobom? Ak by sme mali Boha, ktorý bol pred stvorením sveta úplne sám a miloval by nesmiernou láskou sám seba, asi by sme to chápali ako divnú lásku. Ak by boli dvaja, rozumeli by sme tomu najskôr ako láske mileneckej, čo tiež nie je celkom ono. Traja sú minimálny počet, pri ktorých sa láska začína podobať na kresťanskú lásku. Takto vzaté sa mi dovtedy problematická trojjedinosť začala javiť ako jedna z najprirodzenejších vecí.

Ak sa dobre pamätám, tak prvý raz som túto myšlienku verejne vyslovil asi pred pätnástimi rokmi na vianočnom Levočskom fóre. Hovoril som to ako ilustráciu toho, k akým úvahám vedie neveriaceho človeka priateľstvo s veriacimi ľuďmi a úcta k nim. Keď som to dopovedal, v hľadisku sediaci Sváťa Karásek sa vraj naklonil k Štefanovi Hríbovi a povedal mu „ale vždyť to je přece víra jak bejk”. Veľmi ma to poteší, vždy keď si na to spomeniem. Ale Sváťa sa v tomto prípade mýlil. Nie je to viera. Keby bola, nemohol by som písať tento text. 

detská pesnička 

Domnievam sa, že vieru si človek nevyberá. Veríte tomu, čomu veríte, nie tomu, čomu chcete veriť. Výchova a rôzne životné skúsenosti nás významne postrkujú sem alebo tam, ale v konečnom dôsledku nie je viera otázkou vedomého rozhodnutia. Ak nemám vieru, že Boh existuje, nedá sa s tým veľa robiť. 

S vierou, že Boh neexistuje, je to trochu iné. Tá sa dá viac či menej úspešne spochybniť, podobne ako sa dá spochybniť viera v to, že Boh existuje. Ale nedostatok viery nie je niečo, čo by sa ľahko spochybňovalo. Skeptika spochybňovaním nevykoľajíte, on to má, takpovediac, v popise práce. Existuje preňho síce možnosť pochybovať aj o svojej skepse, ale to väčšinou nie sú veľmi úprimné pochybnosti. Jednu vec však môže skeptik urobiť. Môže sa pokúsiť porozumieť veriacim a ak bude mať šťastie, môže sa mu to do istej miery podariť. Potom je otázka, ako s týmto porozumením naloží.

Keď boli naše dievčatá malé, púšťali sme im v aute cédečko s anglickými pesničkami. Adresované boli deťom, spievala ich žena, čiže mama, nepatetickým, pokojným, občas veselým hlasom. Boli celkom milé a často vtipné, refrén jednej z nich som si dodnes zapamätal: wherever you go, whatever you do, through all the changes you’ll go through, I’ll be there right next to you, I love you – kamkoľvek pôjdeš, čokoľvek urobíš, cez všetky zmeny, ktorými prejdeš, budem tam, hneď vedľa teba, milujem ťa.

O niekoľko rokov som išiel autom do roboty a po ceste som si spieval, neviem prečo, práve tento refrén. A odrazu som si uvedomil, že ak tie slová nespieva mama dieťaťu, ak ich hovorí Kristus človeku, tak je to pre mňa asi najzrozumiteľnejšie vyjadrená podstata kresťanstva – kamkoľvek pôjdeš, čokoľvek urobíš, cez všetky zmeny, ktorými prejdeš, budem tam, hneď vedľa teba, milujem ťa.

William-Adolphe Bouguereau: Súcit, 1897.WIKIMEDIA COMMONSWilliam-Adolphe Bouguereau: Súcit, 1897.

olo to nečakané a pomerne intenzívne. Ak by som bol schopný takzvaného obrátenia na vieru (respektíve, z kresťanského pohľadu, ak by som bol na to zrelý), toto by bol presne jeden z tých momentov, keď sa to ľahko mohlo stať. Nestalo sa, ale odniesol som si z toho jedno poznanie. Teoretické porozumenie doktrínam všadeprítomnosti Boha, osobného vzťahu Krista k človeku a esencie celého kresťanstva v slovách „milujem ťa” – to je jedna stránka veci. Emocionálne precítenie tohto porozumenia, to je veľmi príbuzná, ale predsa len iná stránka tej istej veci. To prvé bez toho druhého nie je dostatočné. Čítanie, premýšľanie a početné diskusie dlho do noci môžu byť v jedinom okamihu nesmierne obohatené naivnou detskou (možno až detinskou) pesničkou. Aspoň teda moja skúsenosť je taká.

Zaujímavé na tom celom je, že hoci sa týkala citového prežívania, v podstate to bola rozumová skúsenosť. Do istej miery síce viedla k reálnemu precíteniu, ale oveľa viac k intelektuálnemu uvedomeniu si ohromnej emocionálnej príťažlivosti kresťanstva (alebo prinajmenšom toho, čo som si pod kresťanstvom predstavoval a stále predstavujem). Odvtedy vôbec nechápem, ako môže byť niekto ku kresťanstvu neprajný. Chápem ateistov, a to aj tých vášnivých, v ich neviere. Ale po tomto svojom zážitku nedokážem pochopiť agresívnu, pohŕdavú a neprajnú nevieru. Teda, pravdu povediac, ani predtým som ju nechápal, ale potom už vôbec nie.

Podľa mňa je jediným ospravedlnením pyšných ateistov ich nevedomosť. Zdá sa mi totiž, že ak má človek čo i len letmú predstavu o skutočnej podstate kresťanstva, potom je agresívny a nadradený postoj k nemu len ťažko udržateľný. Ak sa vrátim k začiatku tejto časti, tak znova hovorím, že vieru si podľa mňa človek nevyberá. Ale ak by si ju vyberať mohol, rozhodovanie by bolo dosť jednoduché. Predstavte si, že by ste si mohli slobodne vybrať medzi svetom ako fyzikálnym javom bez hlbšieho zmyslu a svetom stvoreným z lásky, s láskou a pre lásku. Nebol by jediným racionálnym výberom ten, ktorému my neveriaci neveríme?

Ešte raz a pomaly: nie oni veriaci, ale my neveriaci sa neriadime dôsledne ratiom a logikou. Isteže, toto tvrdenie je trochu prehnané, pretože po tretí raz zdôraznime, že vieru si zrejme tak celkom nevyberáme. Ale je dobré uvedomiť si, že keby sme ju vyberať mohli, výber ateizmu by asi nebol najlogickejšou možnosťou. A toto poznanie by nás malo viesť skôr k mierne zaskočenej pokore, než k prehnanému sebavedomiu.

Na druhej strane, na ateizme je niečo obdivuhodné. Žiť v studenom svete bez Boha, to si vyžaduje istú odvahu. Snaha pochopiť svet akýmsi minimalistickým spôsobom (s minimálnym počtom predpokladov, medzi ktorými ak Boha nepotrebujeme, tak si ho na pomoc neberieme) si tiež zaslúži úctu. A to sme ešte nespomenuli dobrých neveriacich ľudí, ktorí nie sú dobrí zo strachu ani kvôli tomu, že tak je to prikázané, ale jednoducho preto, že to tak cítia. Pre dobro a lásku nie je viera v Boha nevyhnutná.

Napriek tomu by som celkom na záver rád skonštatoval, že my obyvatelia nehostinného fyzikálneho vesmíru môžeme byť svojim veriacim bratom a sestrámzajednu vec vyslovene vďační. Oni veria v posmrtný život a možnú účasť na večnej láske. Niektorí z nich si myslia, že to bude ponúknuté prakticky všetkým, iní si myslia, že sa to bude týkať len najlepších z najlepších. Ale všetci veria, že sa to bude týkať aspoň niektorých. My neveriaci tomu neveríme, ale to nám predsa nemôže brániť v tom, aby sme im držali palce. V chladnom vesmíre môžeme dúfať, že sa mýlime. A že keď aj nie my, aspoň niekto možno prežije naveky a v najkrajšej láske.

Ak si predplatíte tlačený .týždeň na ďalší rok, pomôžete nám prežiť a robiť to, čo vieme. Vopred ďakujeme. 

Tento text ste mohli čítať len vďaka našim predplatiteľom. Pridajte sa k nim a predplaťte si .týždeň.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite