bude to hnusné a ešte bolestivejšie. Opäť si povieme, že spravodlivosť to u nás má takmer nemožné, lebo napriek hrdinskému úsiliu viacerých jednotlivcov je systém príliš prehnitý.

Pod systémom mám na mysli prokuratúru. Áno, znovu je reč o stalinskej prokuratúre zdedenej od súdruha Vyšinského. O tej pyramíde moci, na vrchole ktorej sedí jeden človek, a ten človek už z podstaty funkcie, ktorú zastáva, musí zastávať niečie záujmy. Iste, bolo by ideálne, keby zastával výhradne záujmy spravodlivosti. To by však musel byť ideálny človek, a tých niet. Preto sú múdro vymyslené systémy vytvorené tak, aby počítali s ľudskou hriešnosťou a vopred proti nej stavali ochranné bariéry.

„Už desaťročia reformne zmýšľajúci ľudia v súdnictve, ale aj vo výkonnej či zákonodarnej moci hovoria, ba kričia, že prokuratúra stalinského typu nemá v demokratickej spoločnosti čo hľadať. “

Moc korumpuje a absolútna moc korumpuje absolútne, to dávno vieme. Najlepšou ochranou proti skazeniu ľudského jednotlivca je teda jediná vec: neposkytnúť mu prístup k absolútnej moci. Absolútna moc totiž robí z človeka absolútne bezmocného chudáka, hračku záujmov, ktoré majú najviac finančných či nefinančných prostriedkov na jeho kúpu. Alebo hračku vlastného ega, takisto bezmocnú.