bolo to ešte počas mečiarizmu – v médiách rástla agresivita voči Maďarom, Židom a domácim „janičiarom”, na uliciach neznámi ľudia urážali tých známych, až napokon došlo aj na fyzické útoky. Formálnym argumentom slovných aj fyzických útokov bola vždy samostatnosť Slovenska, ktorú obete útokov zradcovsky nechceli. Skutočným hýbateľom vtedajšej zloby útočníkov však bol okrem ich osobných komplexov jediný človek. Bol to génius celonárodnej nenávisti Vladimír Mečiar. Trvalo dlhých osem rokov, kým ho Slovensko odmietlo, a potom ešte dlhé obdobie, kým sme prestali byť spoločenstvom rozdeleným nenávisťou, takže napríklad Maďari prestali byť posielaní za Dunaj a holokaust prestal byť pochopiteľným trestom za krčmy.

Nikdy som celkom nerozumel, čím práve Vladimír Mečiar dokázal uhranúť, a potom nadlho rozčesnúť celú krajinu. Nebol prívetivý, nemal dobrú minulosť ani podmanivý úsmev či iskru v očiach. A tomu, že miliónu ľudí sa páčila práve jeho hrubosť, dodnes vnútorne vzdorujem.

Spomenul som si na to pri dnešnej vládnej kríze. Aj ona ukazuje na obrovský vplyv jedného človeka na celú spoločnosť, a ani ona nemá ľahké vysvetlenie. Nie, Igor Matovič nie je ako Mečiar. Na to nemá jeho robustnosť a hádam ani hrubosť. Ale to, čo dokázal urobiť zo Slovenska, je v čomsi podobné.