nie som skúsená zaznamenávačka oral history, ale predsa len to skúsim. Je to príbeh o paranoji, ktorá mala pravdu, o dôvere, ktorá zostala v hanbe, a o vzbure, ktorá sa konala len v kozacom chlieviku.
Začnem v roku 1953, keď bola moja dnes už nebohá starká ešte dosť mladá žena, mala muža, deti, bývala v maličkej gemerskej dedinke a viedla tam maličký dedinský obchodík. Na starosť ho dostala viac-menej pod nátlakom – keď komunisti obchodík vyvlastnili pôvodným majiteľom, akosi nebolo toho, kto by tam predával. A tak dotlačili moju starkú, aby si urobila nejaký ten kurz v neďalekom mestečku a potom z nej už bola vedúca.
V spomínanom roku 1953 sa okrem malých dejín, ktoré v malej dedinke bežali aj za komunizmu tak trochu po svojom, odohrávali aj veľké dejiny. V tých veľkých dejinách sa v absolútnej tajnosti pripravovala menová reforma.
Teda výmena peňazí, ktorou komunistická vláda chcela obmedziť množstvo hotovosti v obehu a v podstate dosiahnuť to, aby bol menej výrazný katastrofálny nedostatok bežného spotrebného tovaru. Vymyslela to „geniálne“ ako mnohé vlády v dejinách: keď ľuďom vezme peniaze, nebudú mať za čo nakupovať a tovaru bude v obchodoch viacej. Brala to ako nástroj boja proti inflácii. Pri príprave menovej reformy asistovali sovietski poradcovia.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.