novinári majú podľa niektorých slobody až príliš.
Nactiutŕhanie, osočovanie, ohováranie, pošpinenie dobrého mena či dobrej povesti bolo tak v minulosti, ako je aj dnes jednou z najtrpkejších skúseností verejne aktívnych ľudí. Kto raz niekoho pohanil, ten sa už z toho buď vôbec nedostal, alebo ak aj áno, tak iba už raz a navždy s poškodenou povesťou. A tie škrabance a jazvy sa jemu a ostatným pripomínali do smrti a tiež dlho po nej.
Je preto pochopiteľné, že politici si trestný čin ohovárania chránia ako poistku na to, aby sa ňou zaštítili v prípade, že sa ich dotknú nepríjemné zistenia novinárov, ktorých sa dá potom ľahko odbiť a dokonca aj ohovoriť ako ohováračov.
To, čo je však na celom probléme ohováračstva najzaujímavejšie, je práve dobrá povesť. S tou sa totiž nikto nerodí, nezískava ju ani po rodovej línii, ani z genetického fondu – je to vec osobnej morálnej integrity.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.