nemecká filozofka Hannah Arendtová opísala vo svojej knihe z roku 1951 Pôvod totalitarizmu politickú „vernosť“ v totalitných režimoch takto: „Totalitné hnutia sú masovým organizovaním atomizovaných, izolovaných jednotlivcov. V porovnaní s inými stranami a hnutiami je ich zjavným vonkajším znakom požiadavka na totálnu, absolútnu, bezpodmienečnú a skalopevnú lojalitu jednotlivých členov. Túto požiadavku vznášajú vodcovia totalitných hnutí ešte predtým, než sa chopia moci.“
Za desaťročie ústredného pôsobenia Smeru a Roberta Fica na slovenskej politickej scéne sme mohli tento úkaz vidieť až priveľmi často. Slovo „smerák“ neznamenalo nič iné: bol to vždy totálne lojálny člen alebo prívrženec strany, ktorý sa za ňu a jej záujmy (čie záujmy?) bil, nech sa dialo čokoľvek. Strana tak mohla opakovane vyhlasovať čosi o súdržnej jednote a ponižujúco sa vysmievať akémukoľvek „zlepencu“, ktorý takúto „totalitnú jednotu“ principiálne odmietal. Nezhody a rozpory sa riešili za zatvorenými dverami, spoza ktorých sa na tlačové besedy a vyhlásenia vyrojili usmiati členovia strany a ako jeden muž opakovali všetci to isté – takzvané oficiálne vyjadrenie strany.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.