Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Napísal mi autor knihy Dejiny písané vodkou

.anton Vydra .názory

Tá kniha je zasvätenou štúdiou zo života ruského ľudu a politiky naloženej v alkohole, presnejšie vo vodke. Zhltol som ju, no jedna vec ma predsa len zarazila.

Anton Vydra

v najnovšom .týždni píšem o knihe Marka Lawrenca Schrada Dejiny písané vodkou viac a prinášame v ňom aj úryvok, ktorý je malou ochutnávkou celku. Mark prednáša politické vedy na univerzite vo Villanove a je dobrým znalcom ruskej politiky. Jeho kniha je výbornou sondou do problému, ktorý sa mu spočiatku javil ako čisto kultúrny fenomén. Neskôr pochopil, že je to hlboko politický problém. Ale o tom viac v recenzii. Teraz o inom.

Mark je k Putinovi a Kremľu otvorene kritický a aj to je dôvod, prečo jeho kniha zatiaľ nebola preložená do ruštiny a zrejme tak skoro ani nebude. No v knihe celkom jasne vyjadril aj svoj kritický postoj k takzvaným alarmistom, ako ich nazýva, ktorí sa obávajú ambícií Kremľa zasahovať do politík iných štátov. Spýtal som sa ho teda, či si naozaj myslí, že Putinovo Rusko nemá po anexii Krymu, po Sýrii či nepokojoch na Ukrajine záujem o ďalšie rozpínanie. Jeho odpoveď stojí za uverejnenie, prinajmenšom ako podnet na diskusiu. Mark mi totiž napísal, že Západ sa dnes na Rusko pozerá z dvoch extrémnych pozícií či táborov, no pravda je podľa neho kdesi uprostred.

„Nemyslím si však, že by bol Putin nejaký strategický mozog, ako sa to možno javí.“

Prvý tábor tvoria tí, ktorí hovoria o „Putlerovi“ (zmiešanina Putina s Hitlerom) a myslia si, že Putin je nejaký geostrategický mozog a strašiak, ktorý sa usiluje destabilizovať demokratické režimy od Európy až po USA „miešaním“ sa do ich vnútorných záležitostí. Lenže ak by bol novodobým Hitlerom alebo tyranom, už dávno by Západ proti nemu vytiahol zbrane a vyzval ho do vojny, a neriešil by to chamberlainovskými „ústupkami“, za aké by sa dali považovať dokonca aj sankcie. A zrejme by tam bol len málokto ochotný vycestovať. Putin teda podľa neho nie je Hitler a také porovnanie je nenáležité.

Druhý tábor tvoria tí, ktorí hovoria o „zdochýnajúcom medveďovi“, pokiaľ ide o ruskú demografiu. Zástancovia tohto tábora sú presvedčení, že ruská populácia vymiera, že ekonomika stagnuje, rozrastá sa tam korupcia a Rusko výrazne zaostáva za zvyškom sveta. Preto sa podľa ľudí z tohto tábora Putin usiluje pozdvihnúť ruských vlastencov z tejto mizérie svojimi zahraničnopolitickými výpadmi smerom na Ukrajinu alebo v Sýrii. Ale ak by bolo Rusko naozaj predurčené k skaze, pýta sa Schrad, načo by sme mu mali venovať toľko pozornosti a obáv? „Môžeme naň predsa uvaliť sankcie, zabudnúť naň alebo ho otvorene ignorovať.“ Veď ak naozaj zdochýna, potom už nás nemá prečo trápiť.

„Skrátka, Putin podľa Marka robí iba široké ramená, aby sa Rusi stále cítili ako mocná a sebavedomá krajina.“

Mark však vidí dnešné Rusko uprostred týchto dvoch pozícií. Tu je jeho osobný názor:

„Rusko je zaiste asertívnejšie, než bolo kedykoľvek predtým, no jeho geopolitické ambície sú podstatne limitované jeho ekonomickými možnosťami. Myslím si, že keby Putin naozaj chcel zabrať celú Ukrajinu, mohol tak spraviť už v roku 2014, keď tam vládol politický chaos a ukrajinská armáda bola taká zdecimovaná, že prakticky neexistovala. Len sotva by si však vtedy mohol Putin dovoliť mobilizovať svoje vojenské sily a držať ich rozostavené na svojom vlastnom území v Rostovskej oblasti dlhšie než pár mesiacov; skôr či neskôr by náklady za to začali vyciciavať štátny rozpočet.“ A ďalej pokračuje: „Tak či onak, Putin, Lavrov a ďalší vedia byť celkom pohotoví, keď sa naskytne príležitosť (a často sa to vo veľkom obráti proti nim – podobne ako v prípade Donalda Trumpa). Nemyslím si však, že by bol Putin nejaký strategický mozog, ako sa to možno javí. Skôr sa usiluje udržať stabilitu a pokoj vo vlastnej krajine – a mnohé z jeho zahraničnopolitických avantúr sú skôr udržiavaním tohto obrazu sily a asertivity pre jeho domáce publikum.“

Skrátka, Putin podľa Marka robí iba široké ramená, aby sa Rusi stále cítili ako mocná a sebavedomá krajina. Možno je to tak, no potom má tento Putinov nacionalizmus a „patriotizmus“ na svedomí priveľa ľudských obetí. Ak ruskí vlastenci potrebujú na svoju hrdosť to, aby ich ozbrojené tlupy pozabíjali mužov a znásilnili ženy z iných krajín, potom taká hrdosť stojí na veľmi chabých a vulgárnych základoch. A takisto sa tváriť, že tu nijaká hrozba a zákerné narúšanie stability demokratických systémov cez šírenie hoaxov, fake news, trolovania a podobne neexistuje, by bolo zrejme rovnako nepatričné.

Mark mi na to posledné napísal toto: „Chápem a vôbec nechcem bagatelizovať ruskú hrozbu – či už vo východnej Európe, alebo všeobecne na Západe –, no myslím si, že sa taká hrozba (dnes aj v budúcnosti) bude odvíjať od prostriedkov a schopností, ktoré na to bude mať Rusko k dispozícii. Zatiaľ je to takpovediac ‚za lacno‘ a očakával by som dokonca, že príde ešte viac trolovania a miešania sa do politík v Európe, pretože je to pomerne lacný špás a vynáša veľa len za pár rubľov. A asi to nestojí toľko, ako rinčanie mečov alebo otvorená vojenská aktivita.“ Ak je to naozaj tak, potom sa tu veru máme na čo tešiť. Toľko teda Mark Schrad, autor knihy Dejiny písané vodkou. Prečítajte si ju.

 

Tento text ste mohli čítať len vďaka našim predplatiteľom. Pridajte sa k nim a predplaťte si .týždeň.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia | Zobraziť
.posledné
.neprehliadnite