Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Čo ma vlak naučil o Rusku

.michal Novota .názory

Je to ako stroj času a teleport zároveň. Nastúpite v Moskve do vlaku a ocitnete sa inde. Tu je desať vecí, ktoré ma tá cesta vlakom naučila.

Michal Novota

prvá, Rusko je väčšie, ako si dokážete predstaviť. 

Ani bujná fantázia nestačí. Určite geograficky, sedieť týždeň v neustále uháňajúcom vlaku a byť len v polovici toho obrovského územia, to samo osebe fascinuje. Ako len tieto hrozné vzdialenosti dokázali ľudia prekonať predtým, bez vlakov? Za Uralom sú nedozerné pláne, brezy, borovice a smreky, medzi mestami len kde-tu nejaká v snehu učupená drevenica. Potom geopoliticky – spravovať, obsluhovať a presúvať armádu na takej rozlohe nedokázal poriadne ešte žiadny štát. Ani cársky, ani sovietsky, ani ten putinovský, i keď decentralizačné nádeje jeľcinovských čias vymenil za centralistické uťahovanie skrutiek za Putina. Kto toto územie neprejde po zemi, nepochopí.  

po druhé, Rusi sú národ bez čuchu a nie je to azda spôsobené len tým, že zima tento zmysel otupuje. 

Základom ruskej kuchyne, prenikajúcim aj do takých kategórií, ako zmrzlina, je kôpor. Pridáva sa v nadpriemernom množstve všade. Keď vám nos slúži dobre, viete, že kôpor veľmi aromaticky vonia (vonia? Posúďte sami podľa miery obľúbenosti legendárnej kôprovej omáčky zo školskej jedálne). A potom rybičky v konzerve, táto zbraň hromadného ničenia každého vlakového kupé. O bohatosti iných biologických pachov (pôvod: šťavnatá toaleta, ľudské telo v živom rozklade alebo generáciu neumývaný interiér) sa nebudem zmieňovať. Prežiť v ruskom vlaku (alebo autobuse) vyžaduje vysokú schopnosť senzorického sebazaprenia. Ale má to aj pozitívne stránky. Viete, koľko času ušetríte, keď sa denne nesprchujete? Nie? Spočítajte si. Možno sa prekvapíte.

„...povedzte im s vážnou tvárou, že nemáte, lebo ste americkí špióni.“

po tretie, „bratia Slovania”.

Bolotnaya je jedna z milióna dediniek uprostred Sibíri. Má šťastie, že má vlakovú stanicu, cez ktorú prechádzajú vlaky Transsibírskej magistrály. Vybrali sme sa tam z mestečka Tomsk. Autobus nás mal pristaviť až k železnici, pri kupovaní lístka nám zamračená tvár pani predavačky (k tomuto fenoménu nižšie) zabudla povedať, že mikrobus nás vyhodí na pumpe na diaľnici. Vzdušnou čiarou tak 4 kilometre k stanici. Vonku príjemných večerných -40 stupňov Celzia.Tak stojíme s batohmi pri zvodidlách, ponúkame ruble a horekujeme. Magické slovíčko sme však už povedali: Sme zo Slovenska.” Vodičova okrúhla tvár v hustej baranici sa rozžiarila úsmevom. „Bratia naši!” - vypadlo z neho. Pri krajnici by sme tej bratskej lásky veru trochu potrebovali. Vodič mizne na toalete a mobilom obvoláva všetky taxislužby, teda dvoch Serjožov na starej lade, ktorí tu niekde bývajú. Chytí sa druhý, až na argument „oni inostranci, naši bratia”. Kým naše omrzliny z prvého stupňa metamorfujú na druhý, zabrzdí pri nás čierny žigulík. Nasadáme s batohmi a už sme vo veselom rozhovore – životný príbeh vodiča v skratke: ťažba uhlia na Kamčatke. A áno, po odpovedi na otázku, odkiaľ sme: „Vy naši!” Flekujeme na ľade pred stanicou. Platiť netreba, aj keď mávame bankovkami. „Vy moji druzia.” Nuž, čím viac vodky, tým viac bratia. 

po štvrté, pozor na Sovietsky zväz. 

Moja stará mama mala na to takú česko-slovenskú životnú múdrosť: „neseseser SSSR.” Presne tak. Nostalgických rečí o sovietskych časoch je tu ako briez na Sibíri – nespočítateľne. Taký Jura – nastúpil k nám do jedálenského vozňa niekde pred Kirovom. Jedna fľaška vodky, druhá, pobratali sme sa. Došlo na esenciálne životné témy, aj večnú ruskú otázku – načo vlastne žiť? Keď si odmyslíme to krajšie pohlavie (toto mi azda moje genderovo podkuté kolegyne prepáčia), Jura žije hlavne pre minulosť. Vyhrali sme vojnu. To je argument, ktorým to zvykne začať aj končiť. A je ho vidno všade, sovietska symbolika sa neskrýva, ale oslavne odkrýva po celej trase železnice. Sovietska značka na cti netratí.  

po piate. Rusko je krajina extrémov. 

Napríklad v teplotách. Cestovať na Sibír, keď tu teplomer ukazuje okolo -30 stupňov Celzia, síce môže byť v našich končinách príznakom duševnej choroby, ale tu?

 

Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.

predplatiť

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.michal Novota .názory
.diskusia
.neprehliadnite