kedysi v 90. rokoch koloval v americkom meste Seattle po vydaní albumu Nevermind od Nirvany taký polopravdivý vtip: ak chcete, aby vám veľké vydavateľstvo vydalo album, stačí mať gitaru, flanelovú košeľu a mastné vlasy.
Niečo podobné, len v našich pomeroch, nastalo v polovici nultých rokov po vydaní albumu E.R.A. od Kontrafakt. Akurát bez gitár a mastných vlasov.
Bez ohľadu na to, čo si o Kontrafakte kto osobne myslí, E.R.A. je jazda. Takto mal v roku 2004 vyzerať skutočný hip-hop. Album spustil lavínu. Veľké vydavateľstvá EMI či Sony BMG zrazu behali po petržalských sídliskách a pozerali do každého výklenku, či sa tam náhodou neskrýva ďalší talent hodný zmluvy.
V tom čase už hudbu kupovali skôr poslední mohykáni. CD stáli sedemsto korún, domáci interpreti boli radi za predaje v stovkách kusov a ich albumy často končili vo výpredajových košoch za pár desiatok korún. Zrazu tu však bolo niečo, za čo boli mladí ochotní minúť svoje ťažko zarobené alebo všelijako vyšibané peniaze. Hip-hop sa predával po tisícoch.
A ja mám z celej tej vlny najradšej práve album Dobré ráno od Vecka.
Vec bol už vtedy na rapové pomery stará škola. Prvá generácia. Jeho flow nie je dokonalý, takto rapujú skôr dídžeji než rodení MCs. Lenže práve v tej nedokonalosti je kus jeho čara. Ležérne témy, pozorovania zo života, obyčajné dni pretavené do textov. Dobré ráno som si nepúšťal preto, aby mi menilo život. Púšťal som si ho preto, aby mi robilo radosť. A robí mi ju dodnes.
Vždy mi pritom prišlo, že Vec je a ostal normálny. Nehral sa na gangstra, na revolucionára ani na človeka, ktorý zjedol všetku múdrosť sveta. Aj keď sa slovenský hip-hop v určitých obdobiach začal brať až príliš vážne, on zostal pozorovateľom. Skôr rozprával o meste, ľuďoch a každodennosti, než aby budoval vlastný mýtus. Jeho skladby zostarli lepšie než mnohé rapové manifesty tej doby.
Mal som vždy pocit, že keby som si k nemu sadol na pivo, rozprával by presne tak, ako rapuje. Bez pózy. Bez masky. A práve preto mu človek veril. Nie každý album musí byť generačná výpoveď alebo meniť dejiny hudby. Niekedy stačí, keď ti po rokoch stále dokáže spríjemniť deň. A presne tak na mňa pôsobí Dobré ráno dodnes.
Autor je blogger (pozri aj Denník bratislavského neurotika) a DJ.