volá sa Karel Schwarzenberg, tak trochu v rozpore s našou republikánskou tradíciou ho volám knieža. Mal som tú česť poznať ho osobne. On sa už isto nepamätá. Ja áno. Nedávno som bol na káve na pražskej Národní ulici. Sedel o niekoľko stolíkov ďalej v kaviarni vo svojom ležérnom sivom obleku, ktorý pasuje k jeho vlasom a stareckým črtám.
Na krku motýlik, dokrčená vesta, „vyliate” brucho, oči sklopené, ožívajúce v rozhovore so silnou mimikou a pohybmi v tvári. Zhasínajúce v samote, až na prah dopredu padnutej hlavy a legendárnych driemot, ktorými tak milo bavil politické elity doma aj v zahraničí. „Když kecaj blbosti, tak spím,” nedal sa a všetci mu to odpustili. Aj tu ho časníci obchádzajú na špičkách. Preblesk božskej bázne starej aristrokracie do dnešných, pre tradičné autority nevďačných čias.
na Hrade z Hradu (1992)
17. júl 1992. Na Župnom námestí v Bratislave, tam, kde sídlila Slovenská národná rada, nadšený dav víta práve prijatú Deklaráciu o zvrchovanosti Slovenskej republiky. Zápas o národnú svojbytnosť, ktorý dokonale prekričal slušné pokusy o rýchly návrat k demokratickej tradícii a voľnému trhu, vrcholí. Tak jednostranne. Na pražských Hradčanoch to posledný federálny prezident Václav Havel berie osobne.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.