Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Demokratická revolúcia a odchádzanie Tibora Mikuša

.anton Vydra .názory

„Toto je demokratická revolúcia,“ vyhlasovali v dobrej nálade po župných voľbách Veronika Remišová a Igor Matovič. Preháňali, no k oslavám preháňanie patrí.

Anton Vydra

demokratická revolúcia – ak taká vôbec existuje – nás však ešte len čaká. A vyzerala by inak, nenápadnejšie.

Hnutie OĽaNO si voľbami do krajských samospráv získalo veľkú dôveru voličov. Pre Obyčajných ľudí je to nepochybne radosťou, no je to aj záväzok. Jednou z vecí, ktoré sa od nich budú odteraz očakávať, je, že postupne upustia od reakčne stavaných politických posolstiev. Nestačí už – a čoraz viac bude stačiť menej a menej – iba poukazovať prstom na zlodejov vo vláde a parlamente, korupčníkov zo Smeru a podobne. Odteraz už bude málo len sa neustále vymedzovať voči vládnej koalícii. Očakávajú sa od nich totiž celkom nové veci. To, že vedia robiť dobre opozičnú politiku, už vieme, teraz treba voličov presvedčiť, že dokážu schopne ovládať aj ten druhý politický priestor: za Obyčajných na to dostali príležitosť najmä Erika Jurínová a Jozef Viskupič. Je to síce vláda iba v malom, v župách, no aj to je na to dosť.

„Umenie odchádzania robí z človeka osobnosť takého formátu, aký tu veľmi nevidieť.“

V ich politickom správaní a naratíve by teda mala prevládnuť nad útočnosťou ponuka. Zaujímavá ponuka, sympatická, seriózna, pulzujúca. To musí rezonovať silnejšie, lebo tí, proti ktorým sa doteraz vyhraňovali, sa už umenšujú, odchádzajú a stávajú sa nepodstatnými. Obúvať sa do nich už stráca na sile. A tiež by mali prejaviť schopnosť spolupracovať – ako to nedávno v rozhovore pre .týždeň povedal pražský filozof Jan Sokol – „s náhodnou vzorkou ľudí“, spriatelených alebo aj inak zmýšľajúcich. To z nich bude robiť demokratov.

Župné voľby však ukázali ešte čosi, možno aj dôležitejšie. Je to generačná výmena, čo je slovný zvrat, z ktorého sa časom stalo tak trochu obávané klišé. No nie je to nevýznamné. Prečo?

Keď po výhre Jozefa Viskupiča v Trnave prišli novinári za odchádzajúcim županom Tiborom Mikušom, neskrýval pred kamerami trpkosť a urazenosť. Dokonca novému županovi neslušne odmietol zablahoželať. Mikuš totiž patrí medzi tých politikov, ktorí priveľmi, a vlastne vôbec neveria mladým a ich schopnostiam. Sú to preňho obyčajné uchá, čo to nezvládnu, a preto im podobné posty a moc rozhodne netreba dávať do rúk. Je to od neho, samozrejme, smiešny a úbohý postoj. No taký je po jeho reakcii aj koniec jeho vládnutia na trnavskej župe. Primátor Hlohovca Miroslav Kollár na svojej fejsbúkovej stránke k spôsobom Tibora Mikuša iba úsmevne poznamenal: „Ak by sa mi náhodou o rok stalo niečo podobné, zastreľte ma, prosím, ak by som sa správal takto.“

„Keď sa u nás nájdu takí politici, ktorí dokážu celkom prirodzene odovzdať svoju pozíciu s uznaním mladším, až vtedy sa tu udeje zmena.“

Podobnú mikušovskú mentalitu vidieť aj v strane Smer, kde prepustiť miesto mladším nie je politickou cnosťou. Niežeby sa okolo Roberta Fica a jeho najužšej skupiny spolupracovníkov nepohybovali mladí ľudia, no skôr popri starých bardoch hrajú iba druhé, tretie či n-té husle. Viete si predstaviť Fica, ktorý by ustúpil do úzadia a ponúkol svoje centrálne miesto mladšiemu kolegovi s tým, že ten bude odteraz prvou tvárou Smeru? To je ako predefinovať celú tú stranu. A možno by to aj Fico spravil, no trúfnu si na to jeho pobočníci?

Tvrdiť, že mladí nemajú skúsenosti a preto veci nezvládnu riadiť, je argument, ktorý stojí na hlave a hovorí zároveň o jednom nevyslovenom, latentnom prístupe: veď ak sa už chopili mladí kormidla, tak ich v tom necháme samých, nech sa len ukážu, nech vidieť, ako im to nejde. Verte mi, zväčša si s tým tí mladí nejako poradia. A bez polien pod nohami zväčša aj lepšie.

A tu sme pri koreni výzvy, ktorá je pre nových, mladších županov kľúčová. Až raz budú stáť pred situáciou, že je čas odísť a odovzdať miesto mladším, nesmú zopakovať chybu, akej sa dopustil Tibor Mikuš. Žiaľ, veľa vzorov elegantného odchádzania u nás nevideli. A kde niet vzorov, tam sa ťažko imituje. Ale aj tak sa to dá naučiť.

Keď otec prenecháva správu firmy synovi, nezanechá mu predsa podnik s tým, že nech si milý synček teraz všetky obchodné vzťahy vybuduje sám akoby na zelenej lúke. Urobí to inak: odovzdá mu vedenie firmy a zároveň ho zasvätí do štruktúr, väzieb a vzťahov, ktoré on sám za celé tie roky budoval. Možno nejako takto by mohol vyzerať vzorec autentického odchádzania. Noví župani sa však s takým sotva stretnú, hoci by mali občas myslieť aj na to, ako raz budú svoj úrad aj oni sami opúšťať.

Umenie odchádzania totiž robí z človeka osobnosť takého formátu, aký tu veľmi nevidieť. A keď sa u nás nájdu takí politici, ktorí dokážu celkom prirodzene, bez strachu či egoistického urážania sa odovzdať svoju pozíciu s uznaním mladším, postaviť ich pred seba a ešte ich aj podporiť, až vtedy sa tu udeje zmena, aká sa len tak nevidí. Až toto by bola ozajstná demokratická revolúcia. Tá sa však nerobí na ulici, tá sa nikdy netýka más a davov, odohráva sa nenápadne v jednotlivcovi a v jeho osobných postojoch. Keby sa raz také niečo podarilo čo len jednému z dnes ešte mladých politikov, bola by to udalosť ako lusk. V ten deň by sa u nás zrodila veľká osobnosť. Zatiaľ však vidíme iba odchádzajúcu malosť rôznych Mikušov a jemu podobných zúfalcov.

 

Tento text ste mohli čítať len vďaka našim predplatiteľom. Pridajte sa k nim a predplaťte si .týždeň.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia | Zobraziť
.posledné
.neprehliadnite