Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Paraziti, rakovina, vred – prečo tak radi používame silné metafory?

.anton Vydra .názory

Keď o nejakom jednotlivcovi alebo skupine poviete, že je vredom na tele spoločnosti, je jasné, že spoločnosť vnímate ako organizmus, ktorý treba vyliečiť. Vred je silný výraz, ale dvojsečný.

Anton Vydra

také slová u nás zaznievali často v minulosti a opakovane zaznievajú aj dnes. Z jednej strany, z druhej strany. Zatiaľ čo jedni pomenujú druhých parazitmi, rovnaké označenie sa im z druhej strany vráti ako bumerang. Tie výrazy sú dvojsečné, stínajú hlavy na oboch frontoch. Používať pojmy z patológie na opis spoločenskej nespravodlivosti máme v obľube nielen my, je to tak všade. Tie výrazy totiž dokážu rozčesnúť mediálne ticho a rezonovať – dlho a efektívne.

V dejinách to fungovalo aj naopak. Tak, že sa používali politické výrazy, aby sa nimi opísali organické stavy. Napríklad Alkmaión z Krotónu tvrdil, že zdravie je rovnováha protikladných síl (napríklad sucha a vlhkosti, tepla a chladu, horkého a sladkého). No keď sa niektorá z týchto protikladných síl vzbúri a nastolí „samovládu“, telo ochorie.

To isté robíme, keď nahnevaní prechádzame zo slovníka biológie a medicíny do oblasti politiky a spoločnosti. Lekárov a diagnostikov spoločenských chorôb a samozvaných vyrezávačov nádorov je dnes viac než dosť. No tento slovník používame aj vtedy, keď nejde o emocionálne vyhrotené situácie. Zvykli sme si naň a možno sme si zvykli až priveľmi.

Tam, kde jedni vidia reformu ako liek na riešenie problémov, tí druhí uvidia jed, ktorý ešte viac ublíži.

Nikoho táto téma a dejiny prechádzania z jedného poriadku do druhého (a naopak) nefascinovala tak veľmi ako francúzskeho lekára a filozofa Georgesa Canguilhema. Mimochodom, narodil sa štvrtého júna 1904, takže má práve aj malé výročie. A práve vyšiel aj český preklad jeho knihy Poznávání života. Tú knihu rád odporúčam do pozornosti, je to súbor hlbokých a múdrych esejí o dejinách biológie a medicíny.

Ale späť k metaforám. Canguilhem predniesol v roku 1955 prednášku na tému „Problém regulácií v organizme a spoločnosti“. Položil si v nej otázku, či pripodobňovanie organizmu k spoločnosti nevytvára viac zmätkov než poučení. Začal týmto: existuje niečo, čo všetci nazývame ideálnym stavom organizmu – zdravie. A liečba nie je nič iné, ako návrat alebo nasmerovanie tela k tomuto ideálu.

Na tom, čo znamená zdravé telo, sa totiž vieme všetci zhodnúť. Môžeme polemizovať o liekoch, ktoré by sa mali na liečbu použiť, ale nik nebude diskutovať o tom, aký je túžený stav, ktorý nazývame zdravým telom. A teraz si to odskúšajme na spoločenskej téme.

Koľkí sa zhodneme na tom, čo znamená zdravá (čiže spravodlivá) spoločnosť a aká to vlastne je? Ten starý Alkmaión by ju zrejme videl ako vyváženú, päťdesiat pravičiarov na päťdesiat ľavičiarov. Nepochybujem o tom, že mnohí budú razantne proti. Aj ja.

Alebo: ktoré reformy sú správne? Tam, kde jedni vidia reformu ako liek na riešenie problémov, tí druhí uvidia jed, ktorý ešte viac ublíži.

Všetci vieme korupciu veľmi presne opísať. Ale čo znamená neskorumpovaný štát? Utópie sú fajn, len sú trochu nereálne.

Kým pri organizme dokážeme ľahšie opísať to, aké je zdravé telo, v prípade spoločenských tém sa nám bude viac dariť so „spoločenskými chorobami“: korupcia dnes bude asi najvýraznejšia. Všetci ju vieme veľmi presne opísať. Ale čo znamená neskorumpovaný štát? Utópie sú fajn, len sú trochu nereálne.

Aj preto sa Canguilhemovi zdá, že ak už chceme používať metaforický jazyk, tak spoločnosť má potom bližšie skôr k stroju, k mechanizmu. Je zložená zo štátnych orgánov a rôznych organizácií, ale nie je organická. Reformy nie sú liečením spoločenských neduhov, ale zdokonaľovaním tohto „stroja“, ktorý je tu na to, aby uľahčil život jednotlivcom.

No ak má spoločnosť bližšie k strojom, k sofistikovaným zariadeniam, ktoré neustále zdokonaľujeme, potom jej funkčnosť treba aj neustále sledovať. Stroje sa totiž zvyknú opotrebovať. Tých, ktorí testujú výkonnosť spoločenského stroja, nazýva Canguilhem po vzore Henriho Bergsona hrdinami. Spoločnosť, v ktorej ide všetko ako po masle, nepotrebuje hrdinov. Hrdinovia sa objavia až tam, kde niečo hlasno a nepríjemne zaškrípe. Ak by ich nebolo, potom taká spoločnosť zanikne, lebo by nebolo ničoho, čo by indikovalo ako nejaká blikajúca dióda, že so strojom niečo nie je v poriadku.

Neviem, či je táto metafora trefnejšia, a nebol si tým istý ani Canguilhem. Navrhol ju však iba preto, aby sme zvážili, či by nebola prospešnejšia. Lenže ako potom nazvete svojho nepriateľa? Ty jedna pokazená zhrdzavená súčiastka? Ťažko je to s tými metaforami, preťažko.

Tento text ste mohli čítať len vďaka našim predplatiteľom. Pridajte sa k nim a predplaťte si .týždeň.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia | Zobraziť
.posledné
.neprehliadnite