Moje rozhodnutie o neúčasti na referende sa začalo formovať už pri vzniku pôvodnej petície. Za 25 rokov, čo pozorne sledujem verejný život na Slovensku, som mal privilégium spoznať mnoho skvelých verejne činných katolíkov. Viacerých z nich považujem za svojich priateľov. Viem preto celkom zblízka, ako títo ľudia nielen pred rokom 1989, ale aj celých 25 rokov po ňom vzdorovali slovenskému primitivizmu, hrubosti, pokrytectvu, a to aj vo svojich stranách a dokonca aj vo svojej milovanej cirkvi. Vzdorovali však osamotení. Nevšimol som si za tie roky petičné výbory na ich podporu, ani masové podpisové akcie, keď boli ponižovaní a vytláčaní na okraj. Všimol som si, naopak, mrazivé katolícke ticho, keď sa niektoré katolícke osobnosti odhodlali kritizovať konformitu kardinála Korca s Mečiarom aj Ficom, Dzurindovu fintu s rádobykatolíckou SDKÚ, alebo ponižujúce konanie sokolovských kruhov voči arcibiskupovi Bezákovi. Samozrejme, každý si vyberá sebe primeranú lojalitu. Ale práve na dlhoročné oportunistické ticho nášho katolíckeho sveta, vrátane hierarchie a kléru, som si spomenul okamžite pri vzniku petície za referendum. Kde ste, prosím vás, všetci boli tých 25 rokov? To sú pre vás naozaj až otázky spojené so sexualitou hodné takého masového výkriku? Alebo je to pre mnohých len ľahšia cesta k sebavedomiu, než dlhoročný poctivý zápas o podobu tejto krajiny?
Toto bol prvý kamienok môjho neskoršieho rozhodnutia. Ale sám osebe by neprevážil.
.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.