Možno, že to je nečakané odhalenie, ale je to pravda: bol som tínedžer ešte predtým než sa tínedžeri delili na metalistov a depešákov (hoci metal a aj Depeche Mode už existovali).
My sme sa delili na tých, ktorí rozumejú hudbe, vedia, čo je dobré a preto majú radi hard, art, či jazz rock a tých ostatných, ktorí hudbe nerozumejú, chodia na diskotéky a počúvajú tam disco. Skutočná hudba sa hrala na gitarách, organoch (aj synťáky boli povolené, no len do istej miery) a kompletnej bicej súprave, väčšinou aj so spevákom či speváčkou (museli však byť súčasťou kapely, ináč to bol iba pop a ten sme nenávideli). Teda živí ľudia, naozajstné nástroje a hudba "na počúvanie". Disco bola nudná, nezaujímavá a povrchná hudba "to tanca", ktorú na zábavách púšťali trápni diskotékari.
Potom to začali narúšať pásky s nahrávkami Kraftwerku (zo začiatku sme to, samozrejme, považovali za disco, no strašne sa nám to páčilo a okrem toho ich chválili aj v Jazz Bulletine a Melodii, teda v médiách, ktoré začali určovať náš vkus), neskôr sa objavili chlapci v čiernom na čele s Goreom a Gahanom a na disco sme celkom zabudli.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.