Paradoxne, z tohto mýtu ma nevyliečili tzv. krkavčie matky, o ktorých tak rád píše bulvár. Nevyhľadávam podobnú duševnú stravu, nemám na to povahu. Z mýtu, že matka rozhodne vždy vie, čo je pre jej dieťa najlepšie, ma vyliečili... tie najlepšie matky.
Sú to matky s veľkým M. Matky, ktoré si preštudujú všetku pop-odbornú (áno, môj výraz, copyrightu sa vzdávam) literatúru o novom človiečikovi – od počatia, tehotenstva, pôrodu, prvých mesiacov, prvých rôčkov, rokov, ba niekedy aj desaťročí – a vrhnú sa na materstvo mohutne pripravené. Ich vedomosti sa síce trochu zrážajú s realitou, ale pripravené mamičky sa nedajú zastrašiť. Spoja sa s internetom, kde nájdu veľa spriaznených duší. V diskusiách si potom udeľujú milé prezývky ako „snažilky“ (to sú tie, ktoré sa usilujú o počatie), „tehuľky“ (nežiada sa vysvetlenie) a potom, samozrejme, sú už naveky mamičky, maminy, mamky, mamuľky... Dobre, možno som trochu zaujatá, od chvíle, čo ma prvý raz nadhodilo pri kolektívnom volaní „Maminy!“ v pôrodnici.
Preto radšej v rámci objektivity uznám, že tie najlepšie matky majú svojím spôsobom výhodu. Majú čím prebiť tú strašidelnú neistotu, ktorá nasleduje po prvom pôrode, keď žena pozerá do očí celkom novému človeku, absolútne jedinečnému (až by sa žiadalo, ale sa hanbí povedať, že svojstojnému) a zároveň vie, že ten človek je od nej na niekoľko rokov úplne závislý.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.