Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Eurosonic: všetko najlepšie

.juraj Kušnierik .názory

Tak ako v decembri sú Vianoce a v júli Pohoda, v januári je Eurosonic Noorderslag. Festival novej európskej hudby, ktorý do veľkej miery ovplyvní to, čo bude v ďalších mesiacoch nasledovať.

Juraj Kušnierik

Do Groningenu chodím v strede januára ešte len tri roky. Začalo to pozvaním od Ruuda Berendsa, dvojmetrového (čiže priemerne vysokého) Holanďana, ktorý je jedným z iniciátorov projektu CEETEP (Central and Eastern European Talent Exchange Program). CEETEP, ktorého súčasťou sú organizátori najvýznamnejších festivalov a niekoľko novinárov sa snaží uľahčiť to, aby povedzme maďarská kapela mohla hrať v Čechách, slovenská v Srbsku, či Macedónska v Poľsku. Ale viac o CEETEP, ETEP a o tom či a ako tieto projekty pomáhajú prekračovať našim kapelám hranice budeme písať o týždeň v tlačenom .týždni.

Teda ja tam chodím tri roky, kým napríklad Tibor Holoda alebo Michal Kaščák už oveľa dlhšie. Hoci som stále ešte viac-menej nováčikom, veľa som sa už naučil. Viem kde je De Oosterpoort, De Spieghel, Vera, Simplon aj Grand Theater. Viem, že náramok, ktorý dostanem pri registrácii na konferenciu mi ako "delegátovi" umožňuje prednostný vstup do všetkých "venues", viem ako fungujú "tokeny" (v Európe a teda aj v Groningene sú v súčasnosti módou "cashless payment systems"), viem, že srdcom, dušou, centrom festivalu je snack bar na rohu Grote Markt, ktorý sa oficiálne volá Hoek, no všetci mu hovoria Febo (tak sa volal bývalý prevádzkovateľ, ktorý však pred pár rokmi skrachoval), kde si 24 hodín denne môžete dať najlepšie hranolky s najlepšou majonézou a s najlepším vyprážaným syrom na svete. Viem tiež, že v Groningene bude pravdepodobne sychravo, že v kluboch bude veľmi teplo, že si mám zobrať dobré topánky, lebo nie uši, ale nohy sú pri vnímaní hudby po rýchlych a častých presunoch z klubu do klubu dôležité. A viem aj to, že už vo Viedni na letisku sa stretnem s rakúskymi kolegami.

Tak to bolo aj teraz. Rakúšanov bolo tento rok veľa, nakoľko Rakúsko bolo na Eurosonicu tento rok špeciálnym hosťom (minulý rok to bolo Fínsko, budúci rok to pravdepodobne bude Island), vďaka čomu tam hralo veľa rakúskych kapiel a bolo tam niekoľko desiatok rakúskych promotérov, vydavateľov a novinárov. Sediac na vyššom poschodí vlaku z letiska Schiphol do Groningenu nám rakúsky kolega Hannes dáva tipy na ich kapely. To je, mimochodom zvláštne: Viedeň je za rohom, aspoň my v Bratislave často počúvame rádio FM4, no aktuálnu rakúsku scénu prakticky nepoznáme (slečna z FM4 robiaca anketu medzi návštevníkmi festivalu sa ma neskôr opýta, ktorú rakúsku kapelu mám najradšej, ja jej poviem, že Wiener Philharmoniker, čo ona - na rozdiel odo mňa - pochopí ako vtip).

V Groningene si hneď na stanici dávame (množné číslo: Janka Polnischová, Veronika Boríková, Tibor Holoda a ja) niečo pod zub v stánku Debroodzaak a vyrážame do mesta.

Registrácia v De Oosterpoort, kde sa koná konferenčná časť Eurosonicu, zakúpenie tokenov (tento rok ide o plastickú kartu, ktorú si môžete priebežne dobíjať a kupovaním naopak vyprázdňovať), prvá káva, malé pivo. Stretávam sa s niekoľkými známymi, vedieme kratšie či dlhšie rozhovory na tému "How are you doing?". V tlačovom stredisku mám dohodnutý rozhovor s Ásgeirom, ktorého som si vybral spomedzi aktuálnych laureátov ceny EBBA (European Border Breakers Award). Ásgeir (v roku 2012 (mal 19 rokov) prvýkrát vošiel do nahrávacieho štúdia, o pár mesiacov bol najobľúbenejším, najpočúvanejším a najpredávanejším spvákom na ostrove a teraz má za sebou islandský aj anglický album a množstvo koncertov v Európe a Amerike) je ako vždy plachý, spomíname na Pohodu ("Bol to najlepší festival na akom sme kedy hrali!"), na výborný klub Faktorý v Reykjavíku, ktorý nedávno zatvorili, aby na jeho mieste postavili hotel.

Ásgeir má už po zvukovej skúške na slávnostné odovzdanie EBBA Award. To slávnostné odovzdávanie je tradične jediným vyslovene negatívnym zážitkom z Eurosonicu. Neznesiteľne sebastredný televízny moderátor Jools Holland svoje slovné výlevy presáľal výkrikmi (ten človek stále kričí a stále vo vysokých, uši trhajúcich polohách) o tom, čo všetko „miluje” (holandskú speváčku Caro Emerald, hudbu ako takú, európsku hudbu, tanečnú hudbu, festivaly, ľudí v sále). Celú šou uviedol filozofickou mikroúvahou: „Čo je to európska hudba? Neviem, ale keď ju počujem, som okamžite šťastný.” Vzápätí po tejto múdrosti vystúpil dánsky spevák Lukas Graham, zúfalo napodobňujúci americký soul, hneď po ňom uhladení nórski rapperi Nico & Vinz, ktorí napriek tmavej farbe pleti nemali ani hype and vibe, ani flow. Toto má byť tá „európska hudba”? Dúfajme, že nie. V priebehu večera vystúpil aj Ásgeir ("Bol to hrozný zážitok," hovorí mi na druhý deň) a medzi ocenenými (hoci, žiaľ, nevystupujúcimi) boli napríklad aj Woodkid či Disclosure a tam sa už o čomsi originálnom a zaujímavom dá hovoriť. Načo je vlastne cena EBBA a opulentný ceremoniál, spojený s jej odovzdávaním? „Celé to je len na to, aby Európska komisia dala peniaze na Eurosonic, ETEP a CEETEP,” hovorí mi off record jeden z veteránov európskeho hudobného biznisu. Hoci to neviem podložiť dôkazmi (a neviem ani, ako by tie dôkazy vyzerali), zdá sa mi, že má pravdu. Bruselskí politici potrebujú niečo, kde sa môžu ukázať, niečo farebné a spektakulárne, niečo, čo môžu vnímať ako „podporu európskej hudby”.

Na tom odovzdávaní sa nedalo vydržať do konca. Radšej si dávam drink s Mišom Kaščákom (v Groningene bol už skôr na seminári o zdraví a bezpečnosti na festivaloch) a Michalom Thomesom z festivalu Rock For People, rozprávame o hudbe, o možnej spolupráci a trochu aj o politike. A potom kluby a hudba.

Očakával som, že highlightom bude Sam Smith, ktorý si okrem iného zaspieval napríklad aj s Disclosure, ale nebolo to tak. Anglický mládenec mal len jednu jedinú polohu: taký ten biely soul, či r&b, spieval technicky dokonale, ale - bolo to neobjavné a nevzrušujúce. Oveľa príjemnejšia aj uveriteľnejšia bola 19-ročná belgická speváčka a rapperka Coely, alebo rakúska kapela Tirana. Asi aj celodennou únavou prepadám pocitom zmaru: tak málo zaujímavej hudby! Gitarové kapely znejú jedna ako druhá, zasnený pop s nadužívanými klávesami, nemecký hiphop. Márnosť nad márnosť.

Štvrtok sa začína rakúskym brunchom v De Oosterpoorte. Majú byť na čo hrdí títo naši susedia. A vedia ako tú hrdosť dať nenápadne najavo. Hudba (od Mozarta, cez Falca až po Zawinula, Soap&Skin či Electro Guzzi), príroda, slušnosť, čistota, Red Bull, víno, wiener schnitzel (nejednli sme ho, len sa o ňom hovorilo). To je Rakúsko. A festial Waves, ktorý bude v októbri už úplne viedensko-bratislavský.

Stretnutie CEETEP. Sedíme okolo veľkého stola. Prečo tak málo kapiel z nášho regiónu prekročí hranice? Poliak Mikolaj (organizátor festivalu Heineken Open'r) vraví, že máme málo dobrých kapiel. Macedónčan Vasil vraví, že všetko valcuje západoeurópska priemernosť, šéfka Szigetu Fruzsina Szép hovorí, že by sme mali užšie spolupracovať. Ja si aj tak myslím, že najdôležitejšie je to, že sa stredoeurópski promotéri poznajú, že si dôverujú, že is odporúčajú kapely a že sa podporujú. Nie je to malá vec.

Potom ešte prednáška a panelové diskusie: YouTube, Spotify, Deezer - a peniaze. To je hlavná téma. Pomerne rýchlo ma to prestáva baviť.

Hudobný večer začíname v De Spieghel s islandskou kapelou Oyama. Napriek zlému ozvučenie veľmi príjemný zážitok. Jemný spev lieta ponad gitarový drone. Tá islandská čistota a naozajstnosť! O ulicu ďalej, v klube Vera, hrá rakúska kapela Sex Jams. Punk so speváčkou s roztrhanými punčochami, peroxidovo bielymi vlasmi a čistým hlasom. Nevdojak mi napadne, čo by na to povedal taký Mozart keby tak vstal z mŕtvych. Práve vtedy zaznie refrén: "Please don't wake up!" Ďalšia rakúska zaujímavosť sa volala Koenigleopold (všetko bolo v poriadku až kým nezačali rapovať po nemecky). Trio T-Shit len hrali a nespievali, no nielen preto to bolo výborné, gitarista z Electro Guzzi, kontrabasista a bubeník dokázali vytvoriť temný groove a nad ním improvizovať a posúvať tak svoju hudbu až k free jazzu a všakovakým zvukovým experimentom. V najkrajšom groningenskom kultúrnom stánku Stadtsschouwburg hrá o polnoci Ásgeir jeden z najlepších koncertov na festivale. Tu musí nasledovať priznanie: Ásgeirov zázračný vzostup som pozoroval na Islande zblízka a zdalo sa mi, že to je celé tak trochu nafúknuté, dokonca som Michala Kaščáka odhováral od toho, aby ho zobral na Pohodu (tvrdohlavý Miško sa však, našťastie, nedal odhovoriť), no postupne ma ten plachý mládenec, ktorý sa zapýri pri každej pochvale, pri každom hlúpom vtipe, presvedčil. V Groningene to bol veľký zážitok: Ásgeirov hlas je ešte čistejší, jasnejší, zvuk kapely je dovedený takmer k dokonalosti, celé to je jemné, no veľmi silné. Záver večera patril sbskej kapele Repetitor. Najväčší objav na festivale. Hard core pripomínajúci Fugazzi, je to však svojské, srbské a presvedčivé. Bubeníčka a basgitaristka hrajú fenomenálne, spevák a gitarista hrá a spieva o život. Vďaka patrí slovinskému kamarátovi Matjažovi za to, že nás (Michala a mňa) na Repetitor upozornil. Ako povedal Michal v Slovách_FM, "nemali sme ich v hľadáčiku".

Piatok a znovu stretnutia, prednášky a diskusie v De Oosterpoorte, slečna z budapeštianskeho klubu A38 a po nej jej kolegyňa z Prahy sa na jednej panelovej diskusii sťažujú, že ich mestá sú agentami a manažérmi prehliadané (sic!). Legendárny manažér Yardbirds, Japan, Wham či Ultravox Simon Napier-Bell nám rozpráva množstvo veselých príbehov, organizátor festivalov v Turecku hovorí o tom, ako ich zasiahli protesty v Istanbule, vždy veselý Login zo Skopje nás pozýva na festival Taksirat.

Posledný festivalový večer ma najviac zaujal anglický producent a spevák William Doyle, známy ako East India Youth (jeho šikovne namiešaná hudba sa pohybovala medzi zasneným popom a zvukovo bohatým elektronickým grúvom) a Rakúšan Manu Delago a jeho kapela Handmade (Manu hrá na perkusívnom nástroji hang, v posledných rokoch spolupracuje s Björk alebo s Andreyou Trianou). Ešte sa mi celkom páčila aj talianska kapela C+C=Maxigross (ich hudba bola - na rozdiel od názvu ich kapely - príjemná a veselá).

Toľko teda reportáž o všetkom najlepšom z Groningenu. Nad všetkým, čo sme na Eurosonicu zažili sa vznášala jedna otázka: Prečo tu za posledné tri roky nehrala ani jedna slovenská kapela? Keďže sa na túto tému rozprúdila medzi slovenskými hudobníkmi zaujímavá diskusia, o týždeň sa v .týždni tejto otázke budeme venovať viac a hlbšie.

Tento text ste mohli čítať len vďaka našim predplatiteľom. Pridajte sa k nim a predplaťte si .týždeň.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia | Zobraziť
.posledné
.neprehliadnite