Keď mi z Universalu navrhli, či by som nechcel urobiť rozhovor s Pavlom Bobkom, hneď som súhlasil. Jeho pesničku Oh Ruby, nechtěj mi lásku brát som si pustil asi tisíc krát. Keď sme hrali so Živými kvetmi v Litoměřiciach, v hospode pred klubom bol jukebox so starými sedempalcovými československými singlami. Bobkova Ruby pod alkoholovým oparom vtedy vyhrala na celej čiare, spievala ju celá krčma, ešte ráno mi znela v ušiach tá ostrá gitarová vyhrávka.
S Pavlom Bobkom sme sa rozprávali asi hodinu, hlas sa mu síce chvel a niekedy som mu musel opakovať otázky, čo bolo zapríčinené aj zlou telefónnou linku medzi Bratislavou a Prahou, ale stále na mňa pôsobil dojmom, že nemá v úmysle zložiť svoje zbrane. Myslel som si, že jeho povolanie bol spevák, no veľmi rýchlo ma vyviedol z omylu. Pavel Bobek si zakladal na tom, že bol architektom a spievanie bolo len jeho koníčkom.
No práve jeho pesničky z neho urobili známu persónu s prirodzeným imidžom sympaťáka, ktorý cez železnú oponu dostával do Československa to najlepšie z amerického country. Oh Ruby, nechtěj mi lásku brát, Veď mě dál, cesto má, Houston alebo Lásko mě ubývá sil bol síce coververzie s prebásnenými českými textami, ale vždy bolo hrané a spievané s úctou k originálu. Pavel Bobek nebol najlepším spevákom, no týmto pesničkám dokázal svojim nosovým hlasom dodať svoju pečať, aj preto, že tieto pesničky mal veľmi rád. A hlavne Johnnyho Casha, Willieho Nelsona, Krisa Kristofersona a samozrejme starý rokenrol, s ktorým koncom 50. rokoch začínal svoju spevácku dráhu.
V rozhovore sme toho prebrali pomerne dosť, jeho začiatky, jeho slávne pesničky aj jeho lásku k architektúre. Som veľmi rád, že .týždeň stihol zaznamenať slová tohto českého “Amerikána”. Tu je celý rozhovor:
.vyštudovali ste architektúru, ale ľudia vás poznajú ako speváka. Ako ste sa vlastne dostali k spevu?
To je mýtus, ktorý by som rád zboril. Ja som architektúru nikdy neopustil. Dlhé roky som pracoval ako projektant a týmto povolaním sa zaoberám dodnes. Ale za to, že spievam, môže tiež architektúra. Na škole sme mali kapelu, v ktorej som sa stal spevákom. Čiže architekti boli aj mojimi prvými poslucháčmi.
.neskôr ste spievali s Olympikom. Ako si na to spomínate?
S Olympikom sme mali hneď úspech. Jiří Suchý a Jiří Šlitr sa na základe toho rozhodli v divadle Semafor spraviť recitál, ktorý sa volal Ondráš podotýká. Odtiaľ viedla cesta k ďalším hudobným projektom s dvojicou Grossman a Šimek, so skupinou Country Beat, čo ma opäť zavialo späť do divadla Semafor, pretože Suchý so Šlitrom nemali veľký repertoár a potrebovali zaplniť diery v programe. Tak som sa stal členom divadla. Niežeby som sa tam nejako nanútil, to je ďalší mýtus, ktorý o sebe občas počúvam. Bolo to na základe pozvania.
.začínali ste ako rokerolový spevák, a potom ste prešli ku country. Ako došlo k tej premene?
Nebola to žiadna premena.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.