Spomínam si, ako sa raz z Luciou šli poobede s gitarou v ruke a dvomi psami do Vinohradov odstrihnúť sa od hluku mesta s tým, že niečo skúsime zložiť. Rovno nad Hlavnou stanicou je cesta, ktorá vedia priamo k radom starých viničov, kam takmer nik nechodí a ktoré určite zmiznú z toho sveta, aby ich vystriedali domčeky milionárov. Uprostred kopca sme objavili starý veľký gauč, ktorý tam nejakí tínedžeri odniesli, aby sa mohli kochať pohľadom na otvorené mesto a opojenie z radov domov vylepšovať pivom alebo lacným vínom. Mal som jeden pekný gitarový motív, zahral som a od toho momentu sa začala odvíjať pesnička Bez konca. Najprv prišla sloha, potom došlo na refrén a keď sa Lucia pozrela až na horizont, videla v diaľke vrtuľe zaspievala: Svet bez konca jé, jé, jé...
Vtedy sme vedeli, že pesnička, je hotová vtedy, keď sa nejakým zázračným spôsobom uzavrie. Piesne skladáme vždy dvaja, ja hrám na gitare a Lucia si len tak pod nose niečo spieva, inšpirujeme sa jeden druhým a zrazu je z toho pieseň, na papieri to vyznieva, že Lucia je autorom textu a ja hudby, ale v skutočnosti som spoluautorom textu aj ja, rovnako ako Lucia spoluautorom hudby. Jeden bez druhého, by piesne Živých kvetov nikdy nevznikli.
Bez konca nielenže vyšla na našom albume, ale podľa nej sme našu piatu platňu aj pomenovali.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.