Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Detský kútik v base

.andrej Bán .názory

Medzi vianočné absurdity patrí návšteva kamaráta vo väznici, v tomto prípade v Hrnčiarovciach nad Parnou (dúfam, že som si ten názov zapamätal dobre). „Prajem pekné sviatky,“ zaželal som na Štefana o pol deviatej uniformovanému mužovi pri vchode. „Aj vám,“ usmial sa. A keď skontroloval moje meno na zozname dnes pozvaných hostí, pustil ma dnu. Milo ma prekvapil aj fakt, že o tri hodiny ma pustil aj von.

Andrej Bán

Precestoval som kus sveta, no v slovenskej base som sa ocitol prvýkrát. Môj kamarát – hovorme mu Róbert – podľa slovenských súdov spáchal čosi obzvlášť ohavné, čomu neverím, o to však teraz nejde. Návšteva kamaráta v base, ak ste čosi také nezažili, je dobrá cesta k pokore a pokániu. Pretože čokoľvek si tam všimnite, vždy si môžete povedať „ja sa vrátim o chvíľu na slobodu, on nie.“ A nejde iba o to, že kamarát, ktorého si pamätáte ako muža s čiernymi vlasmi sťaby havran (farbil si ich) je dnes šedivý ako vy. A nejde ani o to, že nosí väzenský mundúr, razí z neho lacná kolínska a hovorí vám s náznakom hrdosti o svojej slobode, ktorá má podobu „pätnásť metrov dopredu, pätnásť dozadu“ – pričom iní spoluväzni nemajú ani také výsady. Róbert je však kultúrny referent, či ako sa to tu volá, pekne kreslí, a tvoril väzenský časopis.

 

Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.

predplatiť

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite