tá metafora sa dá vyjadriť porekadlom „bližšia košeľa ako kabát“. To znamená, že bližšie sú politikovi partikulárne záujmy ako záujmy celku.

Politik tohto typu, akým sa stal Richard Sulík a akým bol od samého začiatku Boris Kollár, nevníma politiku ako šancu posúvať spoločnosť správnym spôsobom, nieto ešte ako službu verejnosti.

množiť strany je podnikateľský zámer

Richard Sulík ani Boris Kollár určite neprichádzajú s novou ponukou pre voliča preto, lebo cítia potrebu obhajovať záujmy Slovenska. Oni cítia len nutkanie umiestniť sa na politickej scéne, získať parlament a možno aj ministerské funkcie. A prinajhoršom získať štátny príspevok za voľby, ktorý sa vypláca veľkoryso už od 3-percentného volebného výsledku. Nazdávajú sa, že majú šancu: vidia to množstvo voličov, na ktorých súčasná ponuka strán nerobí dojem. To, čo robia Sulík a Kollár, však nie je politika – je to hľadanie podnikateľskej príležitosti.

O nič serióznejšie nepôsobia ani iné vznikajúce projekty. Boris Zala, Stanislav Mičev a Daniel Rabina zbierajú podpisy pre stranu s názvom Ľudskosť a Prosperita nie preto, že by im naozaj išlo o záujem Slovenska. Tiež len cítia nutkanie umiestniť sa na politickej scéne – a prinajhoršom siahnuť na štátny príspevok za voľby. Rozhlasujú, že chcú poslať Fica do opozície, ale to, hádam, ani nemôžu myslieť vážne: v súčasnej situácii je každá nová ministrana krokom, ktorý nás od odoslania Fica do opozície vzdiali. Takže aj u nich je to jasné – bližšia košeľa ako kabát.