pocit, že Smer znovu vyhrá a bude vládnuť, znehybňuje aj veľmi rozumných ľudí. Kde sa berie? A prečo napriek konzistentným číslam z prieskumov nerastie opozičná nádej, ale zotrvávajú obavy?

Nie je to v percentách OĽaNO, hoci je rozumné predpokladať, že pre budúcu vládu by bolo toto hnutie kvôli povahe svojho predsedu katastrofou. A skutočný problém opozície nespočíva ani v pokušení KDH pridať sa napokon k pseudokonzervatívcom zo Smeru, hoci ľudia typu podpredsedu Karasa vysielajú nejasné signály.

Problém opozície je iný, hlbší a má dve roviny:

   1. Opozícia ani rok pred voľbami nedorástla do historickej roly, ktorá ju reálne čaká. Pred Slovenskom sú voľby, ktoré rozhodnú o jeho príslušnosti k svetu pravidiel, spravodlivosti a obmedzenej moci. Nepôjde teda o nič menšie než o slobodu a zvrchovanosť tejto republiky. V takejto situácii je opozícia povinná v mene záchrany Slovenska budovať medzi sebou také spojenectvo a dôveru, ktoré prekročia úzke záujmy jednotlivcov a strán. Zatiaľ sa to nepodarilo. PS ponúklo kandidátku ako volebnú archu záchrany, kde by mohli byť všetci, ale myslí tým svoju dominanciu, ktorá by archou bola spečatená. Štefan Hamran z SaS hovorí, že ak by sa to dalo, vybrakoval by všetky opozičné strany. KDH po hlasovaní o ústave, ktorým vraj chcelo dobehnúť Smer, prilákala aj vládna Vízia 2040.