štefan Hríb: Konať, alebo byť?

Text britského The Economist o schopnosti konať ako jednej z určujúcich kvalít každého z nás je veľmi zaujímavý. Aj preto, že podnecuje uvažovanie.

Keď som bol v roku 1994 prvýkrát v USA, jedna z prednášok pre skupinu mladých ľudí z Európy bola o možných rozdieloch medzi priemerným Európanom a Američanom. Dodnes som si zapamätal, že životné heslo Európana vyzeralo na To be! zatiaľ čo heslo Američana bolo takmer isto To do!

Američan zakladá vlastné firmy, a keď skrachujú, založí nové. Európan zakladá odbory v cudzích firmách, a keď skrachujú, žiada o pomoc štát. Američan sa chce presadiť, vyhrať (preto sa neráta druhé miesto na olympiáde), zažiariť, vrhá sa do neistoty, robí pre úspech všetko možné, a okolie ho v tom podporuje. Európan chce istotu, pokoj, bezpečie, zážitok (druhé miesto je predsa krásne), a ak sa tomu vymyká, okolie mu veľmi nepraje. 

Bola to pravda alebo karikatúra?

Odvtedy prešlo viac než 30 rokov a mnohé je akosi inak. Mnohí Trumpovi voliči hľadajú pomoc u štátu (pred svetom, konkurenciou, poklesom priemyselnej výroby aj pred vlastnými liberálmi), mnohí Európania naopak zisťujú, že potrebujú akčné armády, flexibilnejšie pracovné zmluvy a odvahu v neistom a nebezpečnom svete. 

Blížime sa k sebe? To sa ešte len ukáže, pretože ten základný rozdiel medzi To do! a To be! je hlboko ukotvený. Dnešné americké To do! má síce z kĺbov vymknutú podobu Venezuely, Grónska a Iránu, ale Trump raz odíde a hodnotové podložie Ameriky čosi predsa len obnoví. A rovnako nekončí európske To be! s jeho užívaním života, ale aj s etatizmom, istotami, prisilnými odbormi a ospalou ekonomikou. Dnes to všetko síce vynútene ustupuje pred realitou zmeneného sveta, takže Európa potešujúco nahrádza Ameriku v obrane slobodnej Ukrajiny. No triumfom európskych trumpistov sa to naše To be! môže onedlho obnoviť v kriváckej podobe, s dôsledkami nielen pre krvácajúcu Ukrajinu.