martin mojžiš: Dá sa vyčistiť Augiášov chliev?

Článok Lorina Parysa, generálneho riaditeľa belgickej Pro League, stojí na dvoch základných tézach. 

Po prvé – je dobré, že pokus o čiastočný predaj FIFA ľuďom z Trumpovho okolia sa vďaka mohutnému odporu nepodaril. Parys to formuluje tak, že počas tohto leta futbal zastavil FIFA. Nuž ale po druhé – takto by to v budúcnosti fungovať nemalo. Organizáciu ako FIFA nemá pred vlastnými funkcionármi zachraňovať tlak verejnosti, odpor jednotlivých futbalových zväzov a ich kontinentálnych asociácií, prípadne hrozba všeobecnej revolty. FIFA má mať vlastný systém bŕzd a protiváh, ktorý by účinne bránil excesom ľudí v najvyššom vedení.

Ústredná Parysova myšlienka je úctyhodná a ním navrhované riešenia sú určite dobre myslené. To však automaticky neznamená, že sú realistické. Základom každej terapie by mala byť správne určená diagnóza. A v prípade FIFA je celkom ľahko možné, že správna diagnóza znie takto: nech už to nazveme akokoľvek, ide o nevyliečiteľnú chorobu. Problém sa totiž nevolá Gianni Infantino, nevolá sa ani Sepp Blatter a nevolá sa ani Joao Havelange, aj keď títo traja celý problém rozhodne stelesňujú. To, čo Havelange začal, priviedol Blatter takmer do dokonalosti a Infantino posunul za hranice mysliteľného.

Jadrom problému je toto: Futbal je takzvaný celosvetovo populárny šport. To neznamená, že je rovnako populárny na celom svete, ale je veľmi populárny na viacerých kontinentoch, z ktorých jeden (Európa) je mimoriadne solventný. To umožňuje futbalu nesmierne zarábať, jednak na reklame a jednak na televíznych právach. A z týchto peňazí sa dá veľa uliať bokom. Ak chcete mať toto ulievanie pod osobnou kontrolou, najlepšie je stať sa predsedom FIFA a udržať sa tam veľa rokov. Ako to dosiahnuť, to vymyslel práve Havelange.