keď v roku 1994 vyhral na Slovensku znovu Vladimír Mečiar a stal sa tretíkrát premiérom, mal už na svojej strane takmer všetko – vtedy jedinú televíziu, štátne banky, mafiu, majiteľov fabrík, ktorí vzišli z ním riadenej privatizácie, poslušného ministra vnútra aj tajnú službu. Naopak opozícia, ktorá ho chcela poraziť, nemala takmer nič. Jej jedinými baštami boli veľké mestá a ich magistráty, kde mali demokratické sily väčšinu. Na ich úspešné pôsobenie a na víťazstvo v parlamentných voľbách proti štátostrane typu HZDS boli, samozrejme, okrem odvahy a veľkej námahy potrebné aj finančné zdroje – a tak prišlo k nepísanej dohode, že práve veľké mestské magistráty a ich primátori prispejú opozícii k víťazstvu. Znamenalo to ohýbanie pravidiel a mestských obstarávaní, ale naozaj to prispelo k významnej zmene v roku 1998, ktorá viedla k záchrane Slovenska a jeho vstupu do NATO a EÚ.

Tento model sa ale obnovou demokracie neskončil. Demokratické sily sa vtedy naučili, že ak sledujú veľký cieľ, napríklad Slovensko ako súčasť slobodného sveta, nejaké prešľapy sú nielen možné, ale aj účinné, a teda dokonca prirodzené. Už menej sme si všímali, kam nás to postupne doviedlo – od mestských biznisov cez predvolebné motivovanie novinárov a povolebné dohody s mečiarovskými privatizérmi až po Gorilu (ktorá znamenala rozklad reformných síl s obrovským dosahom na dnešný stav opozície).

Mohol tento pôvodne dočasný model protimečiarovských síl nemať vplyv na širšie fungovanie celého demokratického Slovenska vrátane médií či tretieho sektora? Nie, nemohol. Všetci sme sa vtedy naučili, že všeličo sa môže, ak to slúži širšiemu dobru. Dnes nás to dobieha.

Tretí sektor na Slovensku je v mnohom skvelý a obava, že jedna kauza Fórum ho zruinuje, je neoprávnená. Sú to tisíce a tisíce nezištných ľudí a iniciatív, ktoré robia Slovensko lepším, a to im nikto, ani zákernosť aktuálnej moci, nevezme. Rovnako platí, že Marta Šimečková nie je hromozvod, po ktorom sa lacno zvezú chyby nás ostatných, a už vôbec nie činy aktuálnych únoscov štátu. Miera vecí nesmie byť zabudnutá, ak máme ostať civilizovaní.