pôvodne som chcel napísať niečo o tom futbale, ale pomerne rýchlo som si uvedomil, že to nedokážem slovami sprostredkovať. Bol to jednoducho nádherný futbal. Každému, kto má zmysel pre tento typ krásy a zápas nevidel, odporúčam pozrieť si záznam. Nielen zostrih gólov a najzaujímavejších momentov. Celý zápas.

Keď som pochopil, že pôvodný zámer nedokážem splniť, skúsil som si spomenúť na nejaké iné intenzívne zážitky s nečakanou krásou. Asi som ich nemal až tak málo, pretože v priebehu pár sekúnd som si spomenul hneď na dva – jeden dávny a jeden nedávny. Ich krásu nedokážem sprostredkovať, to je podobné ako s tým futbalom. Ale dokážem ich aspoň opísať.

Ten dávny zážitok je z asfaltového basketbalového ihriska pri jednej z bratislavských škôl. Cez to ihrisko sa prechádzalo do telocvične, kde sme mávali večer tréningy – najprv sa z ulice zahlo na dvor s ihriskom a cez dvor sa prešlo do telocvične. No a v jeden večer sa stalo toto:

Ešte kým som zahol do dvora, počul som zvláštny tichý trblietavý zvuk, ktorý som nevedel identifikovať. Keď som prišiel na ihrisko, zistil som, že tam napriek letu sneží. Nie naozaj, nepadali snehové vločky zhora, snežilo akože – cez ihrisko leteli stovky malých, zrejme polystyrénových guličiek. Nejaký trkvas tam zrejme nechal otvorený kontajner s týmito guličkami a vietor robil v okolí polystyrénový bordel. Ľahučké biele guličky unášané vetrom a odrážajúce sa od asfaltu vytvorili úplne čarovnú atmosféru. Vlastne to nevyzeralo ako sneh, vyzeralo to magickejšie. Každá z tých guličiek pri odraze od asfaltu slabučko cinkla. Aj predtým, aj potom som stretol krásu. Ale asi nikdy nie tak nečakane a tak intenzívne.