tieto riadky píšem na terase .klubu pod lampou. Keď zdvihnem zrak od monitora, vidím rad rašiacich muškátov, pod nimi iný rad zavesených košov plných rozkvitnutých zvončekov, sirôtok, violiek, surfínií či petúnií a po stranách hlásiace sa oleandre, ktoré svojimi podmanivými kvetmi výrazne skrášlia celé leto a jeseň. A pomedzi to prichádzajú a odchádzajú ľudia s kávou či citronádou, ktorí sa rozprávajú o dnešnom dni a svojej zajtrajšej úlohe. Hovoria aj o vymknutej dobe a zlostnej vláde, ale do toho im svieti slnko, hrá Dylan, Patti Smith a U2, mnohým sa nám ešte len blíži večer s Ligou majstrov. Toto nie je svet bez krásy a radosti.

Mimochodom, tohtoročná Liga majstrov nie je len tak niečo. Tí, ktorí ste nevideli duel Paríža s Bayernom, nevideli ste najlepší futbal, aký môže 22 hráčov svetu poskytnúť. Ak nie ste fanúšikmi športu, možno tomu neuveríte, ale to nebol len šport s 9 gólmi a takmer rovnakým množstvom veľkých šancí. Bola to aj krása a poézia, a v niečom aj civilizácia.

Niečo podobné sa teraz deje aj pod značkou NHL. Séria Slafkovského Montrealu s Černákovou Tampou bola podobná olympijskému finále Ameriky s Kanadou. Bol to šport povýšený na umenie. A bola to čistá divácka radosť. A viete, ktorý zápas bol najlepší? Ten, ktorý skončil v riadnom čase 0 : 0, čo býva v hokeji známka nudy. Tu to bolo najvyššie možné napätie, kreativita a zázračné zákroky. A to sme len po prvom kole play-off.