z jednoduchého dôvodu – byť euroskeptikom vtedy neznamenalo byť proruským zradcom. 

Aj euroskeptici – tí rozumní – vnímali totiž Európsku úniu ako dobrý projekt, projekt určený pre uchovanie mieru, demokracie, slobody. Západných hodnôt. Obávali sa, aby si tieto hodnoty Európska únia dokázala udržať, a len z tohto dôvodu sa kriticky ozývali, keď Európska únia vytvárala nové a nové byrokratické pravidlá, nové a nové obmedzenia, nové a nové prekážky svojej konkurencieschopnosti. Euroskeptici vtedy upozorňovali, že každé narušenie slobody, hoci v mene dobrej veci – európskeho spoločného domu – môže v konečnom dôsledku ohroziť pevnosť tejto spoločnej stavby. Lebo ak sa sloboda vytratí, aký zmysel ešte bude mať spojenie európskych štátov do jedného celku? Ak by sa taký celok aj mocou a monopolom na štátne násilie udržal, bez slobody bude prázdny – a časom sa aj tak rozpadne, lebo príde o myšlienku, ktorá ho oživuje.

Toto samozrejme platilo o racionálnych euroskeptikoch, teda o tých, ktorí kritizovali isté tendencie v EÚ z obáv, aby ju tieto tendencie nepochovali. Neplatilo to o extrémistoch, ktorí boli už vtedy platení Ruskom.