vo vojne sa každý snaží zvíťaziť, ale existujú aj Pyrrhove víťazstvá (ešte jedno takéto víťazstvo a vrátim sa do Epiru bez vojakov). Víťazstvo nad nacistickým Nemeckom prinieslo stredoeurópskym štátom podrobenie komunistickým Ruskom – priam čítankový príklad toho, čomu sa hovorí slabé šťastie. Na druhej strane, čo lepšie sa mohlo stať bežným Nemcom, Japoncom a Talianom než porážka v druhej svetovej vojne?

Počas vojny rozhodujú zbrane, ale nie nutne na fronte. Veľké konflikty sa rozhodujú v zázemí – je to v skutočnosti skôr súboj ekonomík než súboj vojsk. Jadrové zbrane sa od druhej svetovej vojny nepoužili, aj keď sa vo veľkom vyrábali. Studenú vojnu Západ vyhral v podstate bez výstrelu – zvíťazil v pretekoch v zbrojení, nie v konfrontácii vyrobených zbraní.

Po vojne nastupujú diplomati, ktorých úlohou je dohodnúť mier. Mier je možné dohodnúť tak zle, že sa stane takmer automatickým zdrojom ďalšej vojny – najmä ak má víťazná strana dosť chuti na nanucovanie takého mieru, ale nie dosť ochoty na jeho vynucovanie. Versaillská zmluva je pekným (čítaj nepekným) príkladom takého mieru. Celkom iným, aj keď opäť nie veľmi pozitívnym príkladom je studená vojna, ktorá skončila bez formálnej kapitulácie porazených a bez jasných mierových dohôd. Čo sme vtedy zasiali (čítaj nezasiali), žneme dnes – vo svete, v ktorom už akoby nijaké dohody neplatili.