slovenský hokej ťažil ešte dlho po rozdelení Československa z generácie, ktorá sa výrazne presadila v NHL. Hokejové pomery doma krivil Juraj Široký, ale keď sa zišla partia okolo Mira Šatana, Petra Bondru, Ľuba Višňovského, Žiga Pálffyho, Miša Handzuša, hviezdnej útočnej trojky z Trenčína Hossa – Demitra – Gáborík s obranou kvalitou Švehla – Chára, ostávali sme vo svetovej špičke – raz sme boli majstri sveta, raz štvrtí na olympiáde vo Vancouveri, boli aj iné medailové miesta, a takmer vždy sme hrali hokej, ktorý bavil. Hovorilo sa, že tí hráči vlastne nepotrebovali reprezentačného trénera, spôsob hry si tvorili sami (čo sa im často podarilo, ale občas aj vypomstilo).

Ale zlatá generácia postupne odchádzala a už nemala náhradu. Reprezentácia výkonnostne klesala, jej hra nebavila a keďže domáce politické elity nevyužili hokejové úspechy na systémové zmeny, výstavbu štadiónov a podporu mládeže, postupne sme klesali až k hranici zostupu do B kategórie. Bol to dôsledok sebeckého vedenia hokeja aj sebeckého vedenia štátu.

Vtedy sa stala prelomová vec. Generácia okolo Mira Šatana sa prihlásila o slovo, napriek volebným machináciám bývalého vedenia si vyvzdorovala férovú súťaž, vyhrala v nej a prevzala zodpovednosť za slovenský hokej. Reprezentačným trénerom sa stal Craig Ramsay (zaslúži si pomník v Sieni slávy), popri ňom začali rásť Vlado Országh, Peter Frühauf a Ján Lašák, liga dostala pravidlá, takže hráči prestali hrať bez výplat, a do celého hokeja, od mládeže po reprezentáciu, sa dostal pojem systém. Hra sa odvtedy zrýchlila, ale nie tým, že by prišli rýchlokorčuliari. Práve systém, v ktorom hráči vedeli svoje dva kroky dopredu, spôsobil, že hra reprezentácie začala znovu spôsobovať radosť.