sedím teraz v lietadle z Paríža do Viedne. Proti prirodzenej obave z veľkej rýchlosti a výšky mnohých ton letiaceho kovu a paliva, medzi ktorými sme usadení ako sardinky, nemám nič než dôveru. Dôverujem konštruktérom lietadla aj tým, ktorí ho poskladali, hoci som ich nikdy nevidel. Dôverujem výrobcom paliva, navigácie aj komplikovanej elektroniky lietadla, o ktorých neviem ani to, odkiaľ pochádzajú. Dôverujem ľuďom v letiskových vežiach aj pilotom, hoci ich nanajvýš občas zazriem v letiskových halách.

Tí všetci sú omylní ľudia a v tejto chvíli majú v rukách môj život. Tak prečo nemám strach?