donald Trump nie je to najhoršie, čo sa nám mohlo prihodiť. Poľutovaniahodné osobnostne narušené dieťa v stareckom, mierne ošípanom tele je dosť varovnou správou o krehkosti demokracie, ale nie je jej fatálnou prehrou. Tento nie veľmi bystrý žltý kvet (narcis) s oranžovou hlavou a pozoruhodne úspornou slovnou zásobou má potenciál svetu výrazne ublížiť, ale svet má ešte výraznejší potenciál sa z toho ublíženia zotaviť. Aké obavy a aké nádeje budí smiešny a zároveň hrozivý Donald vo svojom svätom boji so svetom? Pozrime sa postupne na tri fronty, ktoré zatiaľ otvoril. Prvý z nich neľútostným útokom na spojencov, druhý systematickým útokom na vlastnú krajinu a tretí totálnym útokom na svetovú ekonomiku.

dvadsaťštyri hodín

Vojnu na Ukrajine ukončil Trump presne tak, ako sľúbil – do dvadsiatich štyroch hodín. Len si to nikto nevšimol. Ešte predtým stihol svojím typicky mäkkým spôsobom tak trochu vyhlásiť vojnu Kanade, Dánsku a Paname. S Rusmi vyjednáva tak obratne, že tí ani nevedia, na čom sa s nimi dohodol, čo vedie k drobným aj viac než drobným diskrepanciám v interpretácii dosiahnutých dohôd. S Číňanmi sa príliš nebaví, čo mu ide celkom ľahko, vzhľadom na to, že Číňania sa príliš nebavia s ním. Vynahradzuje si to intenzívnymi rokovaniami s Ukrajincami, ktorých sa snaží celkom otvorene okradnúť. Keď už im vybavil ten mier, tak si to hádam zaslúži.